Na Slovensku je i v dnešnej dobe mnoho podnikov, ktoré nemajú vybudovaný formálny interný systém nahlasovania závažných problémov a nekalých praktík na pracovisku. Zamestnanci v prípade odhalenia nejakého vážneho problému (nelegálna alebo neetická činnosť odohrávajúca sa v organizácii, korupcia a pod.) nevedia, ako túto situáciu riešiť a ak sa aj rozhodnú konať, často radšej problém oznamujú externým inštitúciám ako sú médiá, polícia alebo mimovládne organizácie. Ak však má firma nastavené dôveryhodné procesy oznamovania takýchto problémov na pracovisku, obvykle sa tým posilňuje etika vo vnútri organizácie. Menej vážny problém sa môže vyriešiť ešte predtým, než prerastie do väčších rozmerov a predíde sa tak poškodeniu dobrého mena organizácie negatívnou publicitou.
V prípade interného aj externého oznámenia nekalých praktík na pracovisku hovoríme o whistleblowingu. Pojem sa nedá preložiť jednoslovne do slovenského jazyka, preto sa i v médiách používa stále v pôvodnej forme. Je známy od 70.rokov minulého storočia a vychádza zo slovného spojenia „to blow the whistle“, teda „pískať na píšťalku“. Má evokovať zapískanie na píšťalku, keď sa nehrá podľa pravidiel. Historicky vychádza z pískania britských policajtov na píšťalke, keď spozorovali niekoho pri páchaní trestného činu a potrebovali privolať kolegov a zároveň upozorniť verejnosť na hroziace nebezpečenstvo.
Whistleblower je osoba, ktorá poukáže na závažný problém a riskuje tým často i stratu zamestnania, svoju bezpečnosť i pokoj vlastnej rodiny, hlavne pri veľkých a závažných kauzách. Vo firmách sa na tento účel zriaďujú špeciálne telefónne linky a elektronické i skutočné poštové schránky. Mnohé medzinárodné firmy u nás majú povinne zriadenú linku pre whistleblowerov a tiež pravidlá na ich ochranu. Zamestnanci musia veriť, že ich aktivita pri oznamovaní má zmysel. Veľkou chybou v niektorých spoločnostiach sú prípady, keď vedenie dostane anonymnú informáciu a vo firme sa namiesto riešenia problému rozbehne pátranie po identite informátora. Takéto konanie znefunkční celý systém a odradí zamestnancov od interného oznamovania nelegálnych a neetických praktík v budúcnosti. Anonymitu považujú zamestnanci obvykle za najlepšiu ochranu. Ľudia, ktorí sa stretli s porušovaním zákonov a etických pravidiel na pracovisku, o tom zvyknú hovoriť najprv s kolegami. Keď zamestnanec zverejní informácie externe, dostáva sa ihneď pod veľký tlak médií. Avšak je nutné dodať, že v niektorých prípadoch sú novinári jediným miestom, kde človeka vypočujú a spustia proces, ktorý vedie k vyšetrovaniu. Prípady odhalení nebývajú vždy čiernobiele a jednoznačné. Niekedy ide o osobnú pomstu, prípadne osobnosť kverulanta, večne sa sťažujúceho zamestnanca. Zamestnávatelia môžu často predísť škandálu len tým, že prejavia ochotu počúvať a riešiť problém.
Whistleblowing je jeden z najúčinnejších nástrojov na odhaľovanie podvodov a korupcie v súkromnom i verejnom sektore, pomáha odhaľovať zneužitie právomoci, hospodársku kriminalitu i akékoľvek nelegálne konanie, zlepšuje transparentnosť a kultúru v podnikaní. Postoje ľudí u nás k whistleblowerom nie sú jednotné. V súvislosti s bývalým režimom a praktikami ŠtB, oznamovanie istých skutočností o tretích osobách smerom k oficiálnym inštitúciám nie je v našej spoločnosti mnohými ľuďmi vnímané pozitívne. Akékoľvek informovanie má na Slovensku obvykle negatívnu konotáciu – mnoho ľudí whistleblowera označí za donášača, informátora či bonzáka. Pre ďalšiu časť verejnosti je takýto človek hrdina a bojovník, ktorý sa nezľakne ani represií, ktorými sú často strata zamestnania alebo negatívny postoj spolupracovníkov. Mnohí ho označujú ako bojovníka proti veterným mlynom. Človeka stojaceho proti podniku vnímajú ako niekoho, kto napriek snahe nemá šancu uspieť, aj keď má pravdu. Whistlebloweri vo svete však boli tí, ktorí poukázali na chyby v automobiloch, na nelegálne praktiky v niektorých tabakových a farmaceutických spoločnostiach a pomohli k odhaleniu mnohých korupčných škandálov.
Ako vytvoriť vo firme kultúru podporujúcu oznamovanie nekalých praktík
Whistleblowong by mal byť formálne ustanovený a písomne zadefinovaný buď v etickom kódexe spoločnosti alebo v samostatnom dokumente. K základným postupom patrí:
- zriadenie anonymnej telefónnej linky a poštovej schránky určenej na tento účel
- jasne vysvetlený postup pri internom oznamovaní a poverenie osoby (ombudsman, zamestnanec ľudských zdrojov, zamestnanec top managementu a pod.), ktorej sa dané problémy môžu nahlásiť
- tiež môže pomôcť definovanie odmeny a ocenenia, ktoré môže zamestnanec získať, ak svojim oznámením pomôže firme predísť problémom
- top management by mal demonštrovať podporu whistleblowingu, proklamovať politiku otvorených dverí, aby sa zamestnanci nebáli prísť ohlásiť akýkoľvek problém
- zamestnancom je potrebné pravidlá často opakovať, mali by byť top managementom spomínané v príhovoroch na výročných schôdzach, vo firemných brožúrach
- je vhodné, ak je definovaný presný čas, dokedy musí začať kompetentná osoba konať. Odsúvanie a nečinnosť po akomkoľvek ohlásení zamestnanca je pre neho i ostatných jasným výsmechom etického kódexu spoločnosti.
Navyše, medzi etickým kódexom organizácie a hodnotením výkonu zamestnanca by malo existovať zreteľné prepojenie. Pri ročnom hodnotení by zamestnanci nemali byť hodnotení len za to, že splnili merateľné stanovené ciele, ale tiež za to, že pracovali v súlade s firemnými hodnotami a štandardmi.
Niektoré firmy síce majú etické kódexy, ale iniciatíva firmy v boji proti korupcii sa končí zverejnením dokumentu na intranete. V praxi sa pravidlá neuplatňujú, zamestnanci, ktorí sa príliš zaujímajú o niektoré praktiky firmy, sú buď sami mobbingom alebo bossingom vytlačení z firmy, alebo donútení odísť „z organizačných dôvodov“.
Často však ani firemná podpora, ani legislatívna hrozba neprinesie dostatočnú prevenciu ako ukazuje história na príklade hospodárskej kriminality bielych golierov z Enronu či Parmalatu. Ako reakcia na tieto kauzy od roku 2002 existuje zákon Sarbanes-Oxley (SOX), jeden z najvplyvnejších a najkontroverznejších zákonov v novodobej americkej histórii. Zaoberá sa transparentnosťou a presnosťou účtovníctva a finančných výkazov, sprísnením interných kontrolných systémov a odhalením a prísnym postihovaním hospodárskej kriminality. Zákon stanovuje nové povinnosti a zodpovednosti pre vedenie podniku, riaditeľov, právnikov, účtovníkov a audítorov.
Príklady z praxe
V roku 1972 riaditeľ vývoja vo firme Firestone vyrábajúcej pneumatiky, Thomas A. Robertson upozornil top management na horšiu kvalitu istého druhu pneumatík pri vysokých rýchlostiach. Jeho varovanie bolo ignorované a napriek negatívnym správam od zákazníkov ako napríklad General Motors, pneumatiky zostali na trhu. Následne zapríčinili viac ako 41 úmrtí a stovky zranení, spoločnosť musela vymeniť 3 milióny pneumatík a minula milióny dolárov v súdnych sporoch. Ak by bol Robertson vypočutý interne alebo svoju sťažnosť zverejnil, mohlo sa tomu všetkému predísť.
Medzi najznámejších oznamovateľov nekalých praktík za posledné roky patrí biochemik David Graham, ktorý upozornil na nebezpečné lieky veľkej farmaceutickej firmy. Britský vedec a bývalý inšpektor OSN skúmajúci zbrane v Iraku, David Kelly, zase upozornil na vymyslené dôvody invázie v Iraku. Jeho príbeh skončil samovraždou, ktorá doteraz nebola celkom objasnená.
Na Slovensku v roku 2009 bol takýmto spôsobom medializovaný štátny podnik Lesy SR, keď zamestnanci vyjadrili otvoreným listom zaslaným generálnemu riaditeľovi podniku, vtedajšiemu premiérovi a tiež i ministrovi pôdohospodárstva svoj nesúhlas s nezodpovedným a nehospodárnym nakladaním s financiami, kritizovali netransparentné predávanie majetku, nevýhodné zmluvy a prenájmy poľovných revírov. Iniciátor sťažnosti Ján Mičovský bol navrhnutý spoločnosťou Transparency International Slovensko na udelenie štátneho vyznamenia za jeho občiansku statočnosť.
Podľa príbehov známych whistleblowerov boli natočené filmy Erin Brockovich alebo Insider: Muž, ktorý vedel príliš mnoho.
Zákonné ustanovenia na Slovensku
Slovenská republika nemá v súčasnosti úpravu, ktorá by v jednom právnom predpise riešila problematiku whistleblowingu. Tento pojem a ani iný výraz, ktorý by obsahovo zodpovedal pojmu whistleblowing nie je priamo použitý v žiadnom právnom predpise platnom a účinnom v Slovenskej republike. Právne predpisy však obsahujú ustanovenia umožňujúce ochranu oznamovateľa. Taktiež pokiaľ ide o obsahovú stránku pojmu a jeho vnímanie verejnosťou je tento pojem veľmi málo používaný a vo verejnom sektore takmer neuplatňovaný. Právny poriadok Slovenskej republiky však obsahuje niektoré ustanovenia v rôznych právnych predpisoch, ktoré svojou povahou buď zabezpečujú ochranu oznamovateľovi alebo mu ukladajú určité povinnosti.
Verejný sektor
Zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe (ďalej „zákon o štátnej službe“) v znení neskorších predpisov reguluje práva a povinnosti zamestnancov v štátnej správe. Títo zamestnanci nie sú predmetom Zákonníka práce.
V zmysle § 52 ods. 1 písm. g) zákona o štátnej službe má štátny zamestnanec právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej služby služobnému úradu. Popri tomto práve existuje aj povinnosť štátneho zamestnanca v zmysle § 53 ods. 1 písm. v) zákona o štátnej službe oznámiť predstavenému, prípadne orgánu činnému v trestnom konaní stratu, poškodenie majetku vo vlastníctve alebo v správe služobného úradu. Právna úprava udeľuje právo podať sťažnosť. Zákon o štátnej službe sa taktiež odvoláva na Zákonník práce, ktorý štátnym zamestnancom garantuje približne rovnakú ochranu ako v prípade zamestnancov súkromného sektora.
Podobným spôsobom je regulovaná aj skupina zamestnancov vo verejnej službe. Zákon č.552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o výkone prác vo verejnom záujme“) v § 13 uvádza, že ak fyzická osoba alebo právnická osoba upozorní zamestnávateľa na porušenie povinnosti alebo obmedzenia zamestnancom podľa tohto zákona, zamestnávateľ je povinný zistiť, či zamestnanec porušil povinnosti alebo obmedzenia, a do 30 dní od prijatia upozornenia oboznámiť túto právnickú osobu alebo fyzickú osobu s výsledkom, ako aj s prijatým opatrením.
Súkromný sektor
Súkromný sektor sa riadi predovšetkým Zákonníkom práce. V zmysle § 13 ods.3 Zákonníka práce musí byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.
Toto ustanovenie možno chápať ako určitý princíp, ktorý platí pre celú oblasť pracovnoprávnych vzťahov, teda aj pre uplatňovanie systému whistleblowing.
Problematické a do určitej miery aj konfliktné je ustanovenie § 81 písm. f) Zákonníka práce, podľa ktorého je zamestnanec povinný „zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám.“ Zákonná definícia „skutočnosti, ktorú v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám“ samozrejme neexistuje.
Z pohľadu problematiky whistleblowingu je tiež podstatný § 340 Trestného zákona, v zmysle ktorého kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný spáchal napríklad niektorý z trestných činov korupcie, a taký zločin alebo trestný čin neoznámi bez odkladu orgánu činnému v trestnom konaní alebo Policajnému zboru, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
Toto ustanovenie možno brať ako ustanovenie všeobecnej povinnosti whistleblowingu pri tých trestných činoch, ktoré dosiahli určitý stupeň spoločenskej nebezpečnosti tak, ako sú špecifikované v predmetnom ustanovení pod sankciou odňatia slobody až na tri roky. Predmetné ustanovenie je však dvojsečné, nakoľko môže pôsobiť aj ako hrozba proti oznamovateľovi, ak neurobil toto oznámenie voči orgánom činným v trestnom konaní, ale iba v rámci organizácie.
Obmedzenia poskytovať informácie vyplývajú z viacerých právnych predpisov o ochrane tajomstva, ochrane osobných údajov. Určité obmedzenia vyplývajú zamestnancovi aj zo Zákonníka práce ako je uvedené vyššie (Právna ochrana whistleblowerov na Slovensku, 2009, s.12-14).
Záver
Príbehy slovenských i svetových whistleblowerov poukazujú na veľké hrdinstvo, ale tiež veľký psychický nátlak, ktorému musia čeliť oni a tiež ich rodiny. Zamestnanci na Slovensku potrebujú inšpiráciu kladných hrdinov a zodpovedajúcu právnu ochranu, aby dokázali vystúpiť v oprávnených prípadoch a ohlásiť nelegálne a neetické správanie v organizácii bez obavy o stratu zamestnania. Pozitívnou správou je, že súčasný minister vnútra Daniel Lipšic ohlásil prípravu novej právnej úpravy o ochrane oznamovateľov trestnej činnosti. Uvažuje i o tom, že ak sa oznámenie o nelegálnej činnosti potvrdí, oznamovateľ bude mať nárok na finančnú odmenu. Legislatívny návrh by mal byť hotový v druhej polovici roku 2011.
Autorka: Mgr. Monika Rolková, Žilinská univerzita (fotografia z tlačenej verzie čísla)
Literatúra:
[1] Hořejš, N.: Hrdinové nebo donašeči? In: Psychologie Dnes 11/2010, Praha:Portál, s.30-33, ISSN 1212-9607.
[2] Právna ochrana whistleblowerov na Slovensku. Hodnotiaca správa spoločnosti Transparency International Slovensko. Bratislava, 2009 [online]. Dostupné na: <http://transparency.sk/wp-content/uploads/2010/02/PravnaochranawhistleblowerovnaSlovensku.pdf>
[3] Ravishankar, L.: Encouraging internal whistleblowing in organizations. 2003 [online]. Dostupné na: <http://www.scu.edu/ethics/publications/submitted/whistleblowing.html>
1,533 total views, 1 views today
