Každoročne sa už 13 rokov oceňujú v oblasti ľudských zdrojov na Slovensku najlepšie projekty a najvýraznejšie osobnosti daného obdobia cenou za riadenie a rozvoj ľudských zdrojov HR Gold. Medzi ocenenými za rok 2010 bola aj Ing. Veronika Bačíková a jej kolektív z VSE, a.s. Ocenenie získali za projekt „Spolupráca so strednými školami s cieľom prípravy budúcich zamestnancov pre oblasť sietí”, ktorý sa vyznačoval inovatívnym a inšpiratívnym prístupom k riešeniu problému získavania, prípravy a motivácie absolventov stredných škôl pre potreby priemyslu, ako i podporou praktickej výučby a technického vybavenia školských zariadení.
Porozprávali sme sa s Veronikou Bačíkovou o ocenenom projekte.
Prečo projekt vznikol a akú situáciu riešil?
Projekt začal vznikať ešte v roku 2006 ako reakcia na aktuálny stav vo vekovej štruktúre spoločnosti. Z analýz vyplynulo, že v priebehu nasledujúcich piatich rokov malo odísť do dôchodku zhruba 150 zamestnancov. A to predovšetkým zo sietí, ktoré sú pre nás z hľadiska fungovania spoločnosti kľúčové. V spoločnosti chýbala hlavne generácia „mladších“ ročníkov. Tento stav nastal v dôsledku obmedzeného náboru nových zamestnancov, ktorý platil zhruba od roku 2000 ako príprava na proces privatizácie spoločnosti.
Situácia na externom trhu práce bola v tom čase nelichotivá a bolo náročné nájsť šikovného elektromontéra či technika so skúsenosťami. Naša pozornosť sa teda sústredila na stredné školy, s ktorými VSE prestalo aktívne spolupracovať ešte začiatkom deväťdesiatych rokov. Zistili sme, že v priebehu uplynulých pätnástich rokov došlo k úpadku záujmu študentov o silnoprúdové odbory a následne k zatváraniu týchto študijných odborov na stredných školách. Hlavne na východnom Slovensku. Navyše študentom, ktorí ukončili tieto stredné školy, chýbali praktické skúsenosti v odbore, prehľad o odvetví a bohužiaľ aj motivovanosť pre prácu v energetike a distribučnej spoločnosti. U mnohých čerstvých absolventov sa spájala predstava práce vo VSE s pojmami ako ťahanie káblov, výkopové práce, minimálne technické inovácie a namáhavá manuálna práca za každého počasia. Tento obraz nebol práve „sexi“. Bolo potrebné nanovo predstaviť energetiku a zatraktívniť VSE ako zamestnávateľa.
Nastaviť komunikáciu a spoluprácu so školami tak, aby prinášala firme ako aj spoločnosti úžitok, je behom na dlhé trate. My sme vybehli v roku 2006 a bežíme stále ďalej, pričom sa tešíme z každého dobre odbehnutého „kilometra“. Problémom, ktorý sme museli vyriešiť bolo zladiť veľké očakávania a postupne prichádzajúce prínosy projektu. V rámci spoločnosti sme potrebovali nájsť ľudí, ktorí by sa stali našimi podporovateľmi – ktorí by s nami vymýšľali aktivity a spôsoby zapojenia škôl a s nami ich aj realizovali. Našťastie vo VSE sme našli pre túto vec veľký počet nadšencov, ktorým aj touto cestou chceme poďakovať.
Hlavným cieľom projektu sa stalo naplniť naše rozvojové programy pre absolventov stredných škôl a vysokých škôl v dostatočnom počte a kvalite. Snažili sme sa, aby sme si skrz túto spoluprácu zaistili kvalitných uchádzačov pre Practice program, ktorý nám pomáha vychovať našich elektromontérov pre oblasť výstavby a prevádzky distribučných sietí. Tých šikovnejších stredoškolákov sme sa snažili motivovať k štúdiu silnoprúdových odborov na vysokej škole a neskôr pre náš absolventský program Trainee. Chceli sme pomôcť tomu, aby štúdium energetiky nebolo z núdze cnosť, ale aby si ho študenti cielene vyberali.
V prvých rokoch Practice programu sa nám darilo napĺňať Practice program počtom, ale nie kvalitou absolventov. Kvalitou v zmysle stálosti. Viacerí z tých, ktorí nastúpili v roku 2006 alebo 2007 sa v Practice programe nenašli a odišli z VSE. Postupne, tým ako sme študentom približovali našu spoločnosť a prácu elektromontéra ešte počas štúdia, podarilo sa nám zastabilizovať ďalšie ročníky Practice programu.
V akých etapách projekt prebiehal?
Projekt začínal výberom partnerských stredných škôl. Tým, že pôsobíme v rámci celého východného Slovenska, potrebovali sme „vykryť“ celé distribučné územie. Podmienkou bolo, že sme hľadali školy, kde mali silnoprúdové odbory, alebo kde ich plánovali opätovne otvoriť. Tretím veľmi dôležitým faktorom bola ochota spolupracovať – a to čo sa týka vedenia školy ako aj odborných pedagógov. V roku 2006 sa nám teda podarilo nájsť tri školy, ktoré spĺňali tieto podmienky a v priebehu nasledujúcich dvoch rokov sme získali ďalšie dve školy. Celkovo teda spolupracujeme a podporujeme päť škôl: SOŠT v Michalovciach, SOŠT v Humennom, SOŠE v Poprade – Matejovciach, SPŠE v Prešove a SOŠA v Košiciach.
Ďalším krokom bolo nájsť interných podporovateľov projektu a v spolupráci so školami vypracovať ponukový katalóg aktivít, ktoré by prispeli k naplneniu našich cieľov. Tieto aktivity sme rozdelili na tie, ktoré podporujú samotných študentov, na tie, ktoré podporujú odborných pedagógov a nakoniec na tie, ktoré podporujú kvalitu vzdelávania na škole. Pri tvorbe konceptu spolupráce sme sa snažili vytvoriť aktivity, ktoré by pokryli všetky ročníky a aspoň čiastočne boli zamerané aj na študentov deviatych ročníkov základných škôl – potenciálnych študentov stredných odborných škôl. V rámci realizovaného konceptu spolupráce sú jednotlivé aktivity prepojené a študenti tak môžu byť v kontakte s VSE počas celého štúdia.
Dôležitým bodom je, aby tieto aktivity naozaj prispievali k stanoveným cieľom a raz ročne robíme ich vyhodnotenie. Vtedy so zástupcami jednotlivých škôl diskutujeme o aktivitách, ktoré pre daný rok zachováme a o ktoré ďalšie rozšírime našu spoluprácu. Snažíme sa venovať aktivitám, ktoré znamenajú skutočný prínos pre obe strany.
Čo všetko z počiatočných predstáv sa podarilo dosiahnuť?
Ako som už spomínala „naše dobre odbehnuté kilometre“ sa začali prejavovať v tom, že neustále narastá kvalita Practice programu. Môžeme konštatovať, že posledné tri ročníky sú také, že všetci absolventi programu zostali naďalej pracovať vo VSE a to aj niekoľko rokov od ukončenia programu.
V oblasti našich čiastkových cieľov sa nám podarilo prispieť k tomu, že záujem o silnoprúdové odbory na stredných školách na východnom Slovensku vzrástol. Na niektorých partnerských školách došlo k nárastu počtu študentov silnoprúdu, na iných sa aspoň zvýšila kvalita uchádzačov o silnoprúd. Asi najvýraznejší posun sme zaznamenali na škole v Poprade – Matejovciach, kde po niekoľkých rokoch prevážil počet silnoprúdarov nad slaboprúdarmi. Dôležitým prínosom pre nás je to, že študenti aj vďaka spoločným aktivitám majú skúsenosť s našou spoločnosťou ešte počas štúdia. Mnohí sa zúčastňujú našich súťaží, kde si môžu overiť svoje vedomosti. Ďalší prichádzajú aspoň na prax alebo exkurziu. Našou najväčšou aktivitou, od ktorej si aj najviac sľubujeme, je výstavba Cvičného poľa na partnerskej škole v Poprade – Matejovciach. Toto cvičné pole sme kolaudovali pred necelým rokom a bude slúžiť na praktickú prípravu študentov všetkých partnerských škôl. Naším cieľom je, aby študenti ešte počas štúdia spoznali prvky distribučnej siete, zistili ako sú pozapájané, ako sa prevádzkujú a tiež mali aj možnosť odskúšať si prácu vo výškach. Budú mať tak možnosť zistiť, či je pre nich práca elektromontéra atraktívna a zaujímavá a zároveň stretnúť sa s najmodernejšou technológiou už na škole, čo je pre nich pridaná hodnota pri nástupe do zamestnania.
Kde dnes zo spätného pohľadu vidíte kritické body celého projektu?
Kritickým bodom bolo určite získanie podpory vedenia pre tento projekt. Ak by tu nebola podpora „zhora“, tak tento projekt by nebolo možné rozbehnúť a už vôbec nie dopĺňať o ďalšie prvky ako cvičné pole, ktoré sú časovo a hlavne finančne náročné.
Dôležitým bodom bolo aj získať interných podporovateľov – vysvetliť im prečo je tento projekt dôležitý, prečo by sa mali zapojiť a z účastníkov tak spraviť tvorcov projektu.
Keby ste z celého projektu mali vytiahnuť jednu jedinú vec, ktorá je takým najvýraznejším prínosom, ktorá by to bola?
Nadšenie pre tento projekt – na našej strane ako aj na strane partnerských škôl – nám prináša zamestnancov v požadovanej kvantite a kvalite. Navyše u týchto zamestnancov je doba zapracovania sa kratšia. Výchova skúseného elektromontéra či technika totiž v závislosti od pozície trvá 2 až 5 rokov. Spolupráca so školami a Practice program prispievajú k skráteniu tejto doby. A to je pre nás podstatné.
K osobe:
Aké je vaše životné krédo alebo motto?
Životné krédo nemám „napasované“ do žiadneho špeciálneho dvojveršia. Snažím sa však žiť svoj život tak, aby som si napĺňala svoje sny a pomáhala iným. Platí pre mňa jedno dôležité pravidlo, že sa snažím správať k iným tak, ako si prajem, aby sa aj iní správali ku mne.
Podľa akých hodnôt žijete (alebo sa snažíte žiť)?
Uznávam tradičné hodnoty, kde rodina je na prvom mieste.
Ktoré ľudské vlastnosti si najviac ceníte a prečo?
Úprimnosť, schopnosť byť čestný sám k sebe a k ostatným a ochota pomáhať. Tieto vlastnosti sú v súlade s mojimi hodnotami a s tým, ako žijem.
Čo považujete za svoju najsilnejšiu stránku? Prečo?
Určite je to vytrvalosť a schopnosť dotiahnuť veci do konca. Ak sa do niečoho pustím a narazím na prekážku, tak hľadám riešenie dovtedy, kým nenájdem spôsob ako to vyriešiť. Aj keď niekedy to hľadanie možností trvá pomerne dlho. Nerada sa totiž vzdávam. A ako sa hovorí v našej spoločnosť, problémy neexistujú, máme len výzvy
Čo považujete za svoju slabšiu stránku? Ako vás obmedzuje? Má aj výhody? Robíte s tým niečo?
Mojím kritickým miestom je určite časový manažment. S tým mám starosti od kedy si pamätám. Vekom a tréningom sa to ale zlepšuje. 🙂
Čo podľa vás vedie k trvalému úspechu manažéra?
Úspešný manažér je pre mňa ten, ktorý dokáže spraviť zo svojho tímu úspešný tím. A na to, aby mohol mať úspešný tím, musí dať priestor jednotlivcom, aby sa rozvíjali, aby mali možnosť konať svoju prácu čo najlepšie, aby boli motivovaní a aby ako tím prinášali firme pridanú hodnotu. Úspechom pre manažment firmy teda môže byť aj to, ak „malý špecialista“ dokáže svojimi nápadmi a prácou priniesť firme prestížne ocenenie.
Čoho by sa podľa vás mali manažéri (hlavne tí menej skúsení) vyvarovať pri svojej práci?
Možno nesprávnemu vnímaniu manažérskej pozície. Niektorí ju vnímajú ako statusovú záležitosť. Pre týchto kvázi manažérov je manažérska pozícia cieľom a nie príležitosťou tvoriť, spájať, rozvíjať a prispieť tak pre spoločnosť.
Kto v živote vás najviac ovplyvnil?
Určite to boli moji rodičia, ktorí mi boli vždy dobrým príkladom a oporou, za čo im ďakujem.
Boh mi však poslal do cesty veľa ľudí, ktorí ma pozitívne ovplyvnili. Mala som veľké šťastie na ľudí vôkol seba – v súkromí a aj v práci.
Keby ste mali žiť svoj život ešte raz, čo by ste z dnešného pohľadu urobili inak?
Nemenila by som nič. Aj negatívne skúsenosti ma posunuli ďalej a bez nich by som dnes bola iná. Môžem povedať, že som vďačná za život, ktorý mám, teším sa z neho a z toho, ak sú aj ľudia okolo mňa šťastní.
Fotografia z tlačenej verzie čísla.
6,585 total views, 10 views today
