Urobiť to správne rozhodnutie, do ktorých projektov a partnerstiev sa pustiť a ktoré nechať tak, nie je vždy také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Čo je rozčuľujúcejšie než nemať dostatok času na všetky vaše projekty?
Zistenie, že ste priveľa času strávili nad nesprávnym projektom.
Rozumná voľba projektov, ktorým vyčleníte zdroje – váš osobný čas a energiu, ako aj čas, energiu a financie vášho podniku – značí nielen rozumné časové plánovanie projektov, ale aj rozumnú a podloženú voľbu projektov.
Keď sa rozhodujeme, ktorému projektu dáme koľko priestoru a zdrojov, dopúšťame sa niekedy dvoch typov omylov. Felipe A. Csaszar z Michiganskej univerzity to nazýva chyby zaradenia a chyby premeškania. Chyba z premeškania znamená v biznise, že nevyštartujeme dobrý projekt, ktorý by nám veľa priniesol. Chyba zo zaradenia značí, naopak, že sa venujeme projektu, ktorý je neperspektívny – možno je pre nás nevhodný z hľadiska nášho zamerania, možno zo strategického hľadiska nedáva zmysel alebo vysoko prekračuje naše silné stránky a núti nás ísť do oblastí, kde je konkurencia zručnejšia ako my. Chyba z premeškania je zasa zjavne premeškaná príležitosť – zaváhanie, premeškanie možnosti, ktoré budeme neskôr ľutovať.
Oba typy chýb dokážu organizáciu paralyzovať.
Napriek tomu nie je ľahké rozhodnúť sa, do ktorých projektov pôjdeme a do ktorých nie. Súčasťou problému je aj to, že keď sa pred nami vynorí príležitosť, nerozoberáme ju do potrebnej hĺbky. Keď nejaký projekt nedokáže naplniť svoje ciele, zúčastnení to veľmi rýchlo pripíšu na vrub vnútropodnikovému politikárčeniu, zlému plánovaniu alebo slabému doťahovaniu do konca. Skúsenosti však ukazujú, že tímy často zlyhávajú preto, že si nepoložili a nezodpovedali jednu jednoduchú otázku – prečo sa uberajú práve tou cestou, ktorou sa uberajú, a nie nejakou inou. Bez úprimného a realistického zodpovedania tejto otázky sa projektový tím pravdepodobne zahrčká v doťahovačkách, zmätku, protichodných názoroch a konfliktoch, a dôležití sponzori radšej presmerujú svoju pozornosť na hladšie bežiace projekty.
Rovnako dôležité je načúvať aj kritikom a opozícii – vnútornému kritikovi i kritickým hlasom z prostredia. V článku Navigating the Politics and Emotions of Change autori ukazujú, že kedykoľvek sa prostrediu predostrie nové rozhodnutie alebo možnosť, ľudia sa reakciou zaradia do jednej zo šiestich kategórií: k negatívnym skeptikom, pozitívnym skeptikom, opatrným vyčkávačom, ľahostajným vyčkávačom, podporovateľom alebo, ak ich to chytí za srdce, k sponzorom. Potrebujeme sa naučiť akceptovať inštinkt vyčkávačov skeptikov – najmä ak sami máme tendenciu okamžite mať hotový názor na príležitosti. Vyčkávači bývajú často opatrní preto, lebo sa cítia príliš zaťažovaní, čo je veľmi rozumná a často platná námietka. Pozitívni skeptici zas majú výhrady, pretože vnímajú, že nápad má chyby a bolo by ich treba najprv nejako ošetriť. Obom skupinám treba načúvať a zahrnúť ich do diskusie, pretože pre nás budú predstavovať niečo ako zrkadlo reality. Môžu nám dať podnet na to, aby sme niektoré veci premysleli, aby sme do úvah zahrnuli aj iné aspekty a môžu nám pomôcť odhaliť drobné pasce a komplikácie, s ktorými nerátame a ktoré by nám spôsobili v priebehu projektu vážne problémy.
Ak sa pred vyštartovaním projektu na chvíľku zastavíme a preberieme si pre a proti, nie sme brzdou, ale sme proaktívni a disciplinovaní. Neexistuje nijaké pravidlo, koľkokrát si treba položiť otázku „prečo je toto dôležité?“ Treba si ju klásť tak dlho, až sa dopracujeme k dôvodu, ktorý je kritický pre náš biznis a tak nám dokáže zabezpečiť podporu všetkých, aj vzdialene zasiahnutých členov organizácie.
4,071 total views, 18 views today
