Všetci máme svoje zoznamy úloh na urobenie typu “upratať hosťovskú izbu”. Pozeráme na ne a vieme, že nás neminú, ale oveľa radšej sa venujeme čomusi konkrétnejšiemu, jednoduchšiemu. A tak tieto úlohy putujú na koniec nášho zoznamu a tam zotrvávajú tak dlho, kým nenadobudnú naliehavosť alebo nestratia opodstatnenie.
S trochou rozmýšľania sa vieme vyhnúť tomuto odsúvaniu a venovaniu sa niečomu inému – stačí, keď ich rozdelíme na menšie kúsky, ktoré sa dajú ľahko “odfajfknúť”. Všetko závisí od toho, ako ich naformulujeme:
- Rozkúskujme. Dajme si pritom pozor a nezamieňajme si ciele s projektmi! Úloha na urobenie (tzv. to-do) je jediná, špecifická činnosť, ktorá posúva projekt k jeho ukončeniu. Je to len jeden krok. Napríklad “Naplánovať poradu výboru” je projekt. “Zavolať Kataríne a vyžiadať si kontakt na prenájom miestnosti” je to-do, teda úloha. Je to jednoduchá aktivita, ktorá nezaberie veľa času a netreba nad ňou veľmi rozmýšľať. Možno náš projekt touto úlohou nezavŕšime, ale dostaneme sa bližšie k cieľu, než keby sme robili niečo iné.
- Keď postupujeme rozdrobením projektov na najmenšie urobiteľné čiastočky, núti nás to premyslieť si veci vopred, čím získavame lepší pocit pre objem toho, čo nás čaká, a vidíme pokrok i v drobných veciach – takže neodkladáme na neskôr, pretože sa nám nestane, že než to môžeme urobiť, musíme predtým urobiť niečo iné… a predtým niečo iné… jednoducho nevieme presne, čo ten proces bude obnášať a ako ho chytiť za ten efektívny koniec.
- Používajme akčné slovesá a toľko detailov, koľko treba. Napríklad “dohodnúť si termín u zubára” nie je také dobré ako “zavolať zubárovi (telefón 123456) a dohodnúť termín na …” Všetko, čo potrebujeme na konanie, je obsiahnuté už vo formulácii úlohy.
1,312 total views, 1 views today
