Leo Widrich vyrastal v Rakúsku. Šiel študovať ekonómiu na Warwick Business School, ale po dvoch rokoch štúdium prerušil a spolu so svojím mentorom Joelom Gascoigne založili v Silicon Valley start-up s názvom Buffer. Buffer je čosi ako časový spínač, ktorý časuje zverejnenia na sociálnych sieťach. Dnes majú vyše 2 milióny zákazníkov a obrat okolo 10 miliónov dolárov. Widrich svoju firmu označuje ako sociálny experiment. Kancelárie neexistujú, pracovníci pracujú z domu, ale zato vidia všetky e-maily a všetky platy. A mesačne sa k nim hlásia tisíce ďalších ľudí.
Podľa Lea Widricha odvtedy, čo začal zverejňovať svoj plat, prestávajú sa ho naň ľudia pýtať – akoby tým, že téma nie je tajomná, prestala byť zaujímavá. „A to je presne to, čo sme chceli dosiahnuť. U nás každý vie, ako na tom je. Transparentnosť je náš ústredný motív.“
Samozrejme, transparentnosť má aj svoje dopady. Tí, ktorí stoja na výplatnej listine celkom dole, nie sú najšťastnejší. „Ale kto u nás pracuje, vie, prečo zarába to, čo zarába. Plat vypočítavame podľa vzorca, do ktorého vchádzajú prax, typ práce a miesto, kde človek prácu vykonáva. Programátor v Kapsom meste má napríklad základný plat 61.000 dolárov ročne, v Paríži má plat 73.000 dolárov ročne a v San Franciscu 112.000 dolárov ročne. Podľa praxe potom násobíme túto sumu 1,1 – 1,3 krát. Ako bonus za lojalitu je každoročné zvýšenie platu o 5%. Takto si každý vie svoj zárobok vyrátať.“
Platy nie sú negociovateľné; systém je jednotný a pevný. Negociovateľné je len zaradenie do jednej zo štyroch kategórií podľa praxe, ale aj toto je verejná informácia, ktorá sa pravidelne prejednáva s tímom.
Môže sa stať, že ak pracovník prejde pracovať z Kalifornie do Thajska, jeho plat klesne. „Náklady na živobytie sú v Thajsku nižšie, preto by bolo neférové platiť všetkých rovnako. Nechceme nikoho vykorisťovať, skôr naopak: naším cieľom je, aby naši pracovníci mali porovnateľne rovnako dobrý životný štandard nezávisle od toho, kde žijú. Ja tento prístup považujem za veľmi férový, ale je diskutovateľný. To je aj dobré na transparentnosti – aby ste mohli o veciach diskutovať, nemusíte pre nás dokonca ani pracovať. Donedávna sme napríklad pri plate zohľadňovali aj to, či má človek rodinu a deti. Vo firme to nikto nespochybňoval, ale odrazu prišla vlna kritiky zvonku a my sme po dôkladnom zvážení rodinu ako faktor z platu vyňali a miesto toho sme zaviedli prídavky na deti. Pre nás je naša firma sociálny experiment.“
Nie je to o tom, že by pracovníci boli pokusné králiky, ale inovátorské postupy so sebou vždy nesú isté riziko a chyby patri k veci. „Napríklad sme mali predstavu, že ľudia budú pracovať bez manažérov. Že každý si bude organizovať prácu tak, ako mu to vyhovuje, bez toho, aby mu niekto diktoval. V praxi sa to však neosvedčilo; ľudia sa dožadovali niekoho, kto im podrží chrbát a bude ich rozvíjať. A tak sme po šiestich mesiacoch znova zaviedli riadiacich pracovníkov. Niektorí frflali, ale človek si musí stáť aj za chybami. Ako podnikateľ sa nesmiete brať príliš vážne.“
Buffer sa nemôže sťažovať, že by sa mu „pokusné králiky“ čoskoro minuli… Každý mesiac dostávajú 1.500 až 2.000 nových žiadostí o zamestnanie. Ľudia im hovoria, že vďaka transparentnosti vedia o ich firme viac než o tej, pre ktorú práve pracujú… A v Bufferi naozaj niet tajností. Každý dostáva kópiu každého e-mailu. „Samozrejme, nečakáme, že všetci budú všetko čítať. Správy sa ukladajú do extra priečinka a buď si ich pozriete alebo nie. Ale máte pocit, že ak chcete, všetko zaujímavé sa dozviete. Aj o tom je transparentnosť – že viete, čo sa práve deje.“
5,018 total views, 3 views today
