Predstavte si takýto rozhovor: „A to prečo chceš kúpiť to zariadenie, veď predsa všetci vieme, že to finančne nezvládneme!“ „Prečo si myslíš, že by sme to nezvládli?“
Je tento rozhovor normálny? Žiaľ, z hľadiska frekvencie podobných vyjadrení ani zďaleka nie je ojedinelý; z hľadiska invektív je však značne kontaminovaný.
Prečo sú niektoré slová toxické?
Ide napríklad o slová: veď; predsa; vlastne; prečo; ale; … Potom sú to formulácie: prečo si myslíš, že …; a to kto; a to prečo; o čo sa snažíš; koľkokrát som ti už …? Toxické sú preto, že do vety, kde ich použijeme, vnášajú kontamináciu. Čím je taká veta kontaminovaná? Invektívou!
„Veď“ a „predsa“
Keď chceme vysvetliť obsah niektorého slova, obyčajne použijeme opis významu alebo použijeme iné slová s podobným významom. Na tréningoch komunikácie sa obvykle pýtam, čo konkrétne znamená slovo „veď“ a „predsa“. Často tým privediem účastníkov do rozpakov, pretože význam nedokážu rýchlo opísať, hoci ide o frekventované slová. Až raz sa jeden účastník vynašiel a povedal „význam je: hlupák“. Čiže formulácia „veď predsa všetci vieme, že …“ sa dá preložiť „hlupák, všetci vieme, že …“. A tým je konotatívny význam slov „veď“ a „predsa“ odhalený, a preto ide o slová s toxickým obsahom.
Ich invektívnosť spočíva v tom, že hovoriaci sa stavia do role poučovateľa – tým, že privedie vyjadrenie partnera do rozporu s realitou alebo s niečím známym. Slovo „veď“ sa dá totiž nahradiť spojením „asi si si nevšimol, že …“. Napríklad „veď je to už urobené“ znamená „asi si si nevšimol, že už je to urobené“. Čiže hovoriaci predpokladá neinformovanosť alebo slabý úsudok partnera a „natrie“ mu to slovíčkom „veď“ alebo „predsa“. A túto „silu“ má každé z tých slov osobitne, aj spolu (ešte viac).
Invektívnosť je podporená aj tým, že v slovenčine my Slováci cítime, že tie slová sú invektívne, len sme si predchádzajúcu anatómiu tej invektívy možno nikdy neuvedomili. Lenže hovoriaci vie, akú horkú príchuť tými slovami u partnera vyvolá, tak ich preto vedome použije a tým celú vetu kontaminuje negatívnou vzťahovou správou o partnerovi. Ak je to na porade, tak si ešte berie za svedkov svojej invektívy všetkých ostatných. Reakcia od partnera zvyčajne príde zanedlho a potom je otrávená už celá komunikácia.
Pritom namiesto „veď je to už urobené“ stačilo povedať „už sme to urobili“, namiesto „veď predsa všetci vieme, že …“ stačí „podľa informácií ktoré máme …“ – a poučovanie sa stratilo, pretože hovoriaci už nestavia partnera do pozície neinformovaného alebo hlúpeho, ani do pozície „my všetci na jednej strane a ty na druhej strane“, práve naopak – informuje ho.
„Vlastne“
„Čo vlastne navrhuješ?“; „Čo tým vlastne chceš dosiahnuť?“; „O čo ti vlastne ide?“ Cítite tie tri ostne? Spočívajú v tom, že partnera dávajú do pozície, že niečo nedokázal dobre vysvetliť alebo že chce skryť skutočný význam toho, čo hovorí.
Opäť kontaminácia invektívou a preto aj slovo „vlastne“ má toxický potenciál. Nie vždy, napríklad cez „vlastne som tých chcel povedať, že …“ hovoriaci naznačuje, že si uvedomuje, že mohol byť málo zrozumiteľný – to je však „ja-správa“ (o mne), nie „ty-správa“ (o partnerovi) ako to bolo predtým.
Radšej si slovo „vlastne“ dajme do zoznamu podozrivých slov a pred použitím si v hlave prejdime, či v danom kontexte vetu kontaminuje alebo nie.
„Prečo“
Na prvý pohľad neškodné slovíčko, ale jeho druhú identitu ukáže príbeh z jedného podniku, kde som viedol tréningy pre výrobný manažment. Ako vedúci výroby tam pôsobil jeden český expatriot a kedykoľvek sa stalo niečo, čo sa stať nemalo, hlasito a s adrenalínom sa majstrov pýtal „Já se ptám proč xy!“. Majstri mu dali vecnú odpoveď, napríklad že v sklade niečo chýbalo. Expatriot opäť: „Ne, já se ptám proč xy!“, ale to už s vyššími decibelmi. Majstri časom pochopili, že ak ho chcú „vytočiť“ do bieleho žiaru, stačí dávať čisto vecné detailné odpovede.
O čo v skutočnosti išlo? O to, že slovko „prečo“ má dva významy: prvý je dopyt po informácii a druhý má obviňujúci význam „ako je to možné, že …“. Český vedúci výroby mal na mysli presne ten druhý, invektívny význam slova „prečo“, ale majstri sa tvárili, že počuli otázku „kvôli čomu sa stalo, že …“.
Slovo „prečo“ teda nie je celkom bezpečné. Napríklad ak podriadený pri riešení problému s nadriadeným niečo navrhne a ten sa opýta „Prečo to navrhuješ?“, podriadený to môže pochopiť ako nesúhlas a z návrhu cúvnuť – pritom nadriadený chcel počuť argumentáciu za návrh. Stačilo sa opýtať „Čo si zvažoval, keď to navrhuješ?“, prípadne „Čo dosiahneme tvojím návrhom?“.
Závisí na citlivosti situácie, napríklad pri hodnotiacom rozhovore s podriadeným otázka nadriadeného „prečo“ často vedie k obhajovaniu sa alebo k stiahnutiu stanoviska podriadeného. Menej citlivá je situácia na porade, kde ak jeden kolega sa opýta iného „prečo to navrhuješ?“, atmosféra často citeľne ochladne. Slovko „prečo“ si dajme radšej do karantény a použime ho až keď je partnerovi celkom jasný náš pozitívny postoj k nemu.
„Ale“
„Viem, že dosahujete dobré výsledky, ale musíte dávať pozor aj na bezpečnosť!“ Čo ste si práve uvedomili? Mnohí počúvajúci to, že partner hovoriaceho musí dávať pozor na bezpečnosť. A v tom je slovo „ale“ nebezpečné, že dokáže zrušiť význam toho, čo je pred ním. (napríklad vyjadrenie „mám ťa rád, ale nevieš variť“ je vyslovene životne nebezpečná formulácia J)
Dá sa slovo „ale“ nahradiť? Dá – niekedy náhradným slovom, niekedy dokonca vynechaním,. Tu sú príklady:
„Viem, že dosahujete dobré výsledky, ale no musíte dávať pozor aj na bezpečnosť!“
„Máte dobré výsledky, ale treba ich udržať.“ – „Máte dobré výsledky, pritom ich treba udržať.“
„Máte dobré výsledky, ale treba ich udržať.“ – „Máte dobré výsledky, treba ich udržať.“
Všimli ste si to slovíčko „no“? Je úžasné, dve písmená a urobia vo vete zázrak – je omnoho dobromyseľnejšie, než „ale“. Úplne sme naň v Slovenčine zabudli!
Rada: často podľa kontextu sa „ale …“ dá nahradiť aj ďalšími slovami „na druhej strane …“, „avšak …“ prípadne „z iného pohľadu vzaté …“.
„Prečo si myslíš, že …“
O slovku „prečo“ sme už hovorili, ale tu ide o použitie v konkrétnom kontexte. Všimnite si toto: „Prečo si myslíš, že to zvládnete?“ Čo počujete? Mnohí počujú spochybnenie. Hovoriaci totiž nespochybňuje len to, že to partner zvládne, navyše spochybňuje aj správnosť úsudku partnera. A to je dvojitá invektíva, v tom je toxicita toho vyjadrenia.
Pripomína to totiž poučujúci tón učiteľa v škole, ktorý tým vyjadrením chce dosiahnuť, aby sa žiak zbadal a opravil sa. Toto všetci poznáme, hovoriaci to vie a tak (asi vedome) asociuje u partnera situáciu, keď partner je poučovaný rovnako, ako kedysi v škole a „má sa opraviť“.
Vyjadrenie „Prečo si myslíš, že …“ je problémové najmä preto, že sa dotýka myslenia partnera. Učiteľ v škole skutočne má narábať s myslením žiaka (aspoň by to tak malo byť!) a tak hovoriaci (teraz už v podniku) to v partnerovi pripomenie: „skontroluj si svoje myslenie“. A to je invektíva!
Na tréningoch pre manažérov sa mi stáva, že účastníci nedokážu toxické vyjadrenie „Prečo si myslíš, že …“ nahradiť bezinvektívnou náhradou. To je však prejav nekultúrnosti, pretože invektívnu formuláciu niektorí už dostali „do krvi“ tak hlboko, že už nedokážu formulovať normálne (slušne) a invektívnu formuláciu považujú za „normálnu“. Pritom stačí použiť formuláciu „Čo si vzal do úvahy, keď …“, prípadne „Ktoré fakty si zvážil, keď …“.
Tie dve formulácie totiž prezrádzajú, že hovoriaci pripúšťa, že nemá niektoré informácie a žiada partnera, aby mu ich sprostredkoval. To je voči partnerovi samozrejme nielen netoxické, naviac to podporuje aj partnerstvo. Niektorí však majú problém „znížiť sa“ do pozície toho, kto žiada o informácie a nepoužijú tie nekonfliktné formulácie – radšej chcú ostať v rozhovore „navrchu“. Toto je dosť nepríjemná anatómia invektívy „Prečo si myslíš, že …“.
„A to kto …“; „A to prečo …“
„A to kto ti povedal, že …?“ Už vieme, že na pochopenie invektívnosti vyjadrenia poslúži preklad, tak si to preložme: „Kto ti to nakukal?“, „Nemáš vlastný rozum?“, „Neoveril si si informácie!“
Alebo „A to prečo musíme robiť takto?“ môžeme preložiť: „Čo je to za nezmysel?“, „Kto tú hlúposť vymyslel?“, „Prečo nás k tomu nútia!“
Zaujímavé je, že v tomto prípade žiadne zo slov „A“ „to“ „kto“ „prečo“ nie sú samy osebe invektívne, pretože toxicita spočíva presne v tom poradí tých slov. Pretože pri výmene poradia slov „A kto ti to povedal?“ a pri normálnej intonácii invektíva zmizne.
Opäť sme svedkami, ako my Slováci presne vieme, čo v Slovenčine dané vyjadrenie vo vzťahovej rovine znamená (cudzojazyční kolegovia v podniku snažiaci sa hovoriť slovensky to nemusia vedieť a tak nielenže nedekódujú, že dostali invektívne vyjadrenie, ešte ho aj môžu používať nevediac, akú invektívnu konotáciu obsahuje).
Ak hovoriaci chce byť invektívny, jednoducho použije „A to kto …“; „A to prečo …“ – a už je kritizujúci, je spochybňujúci, je ten, čo sa vyjadruje k nesprávnosti. Tým pádom je „navrchu“ a preto je to prejav nekultúrnosti a arogancie.
Pritom namiesto „A to kto ti povedal, že …?“ stačilo povedať „Odkiaľ máš tú informáciu?“ a namiesto „A to prečo musíme robiť takto?“ stačilo povedať „Kvôli čomu je potrebné robiť to takto?“ Tým pádom hovoriaci z arogantného tónu prejde do pozície toho, kto žiada o informáciu – to je partnerské, no (J) to už poznáme.
„O čo sa snažíš, keď …“
„O čo sa snažíš, keď v mailoch dávaš šéfa do kópie?“ Hovoriaci tým vyjadruje dve invektívne súvislosti: jednak že je nepochopiteľné čo partner robí a tiež to, že sa iba snaží, avšak bez výsledku. Obidve súvislosti majú za cieľ spochybniť a znížiť partnera v očiach nielen hovoriaceho, ale aj v partnerovom sebavedomí.
Opäť ide o toxickú aroganciu vyjadrenia, dokonca v tomto prípade celkom vedomú. Takže je otázne, či má zmysel ponúknuť náhradnú, invektívou nekontaminovanú formuláciu. Napriek tomu to urobme: „Považuješ za potrebné, aby bol nadriadený informovaný aj v týchto prípadoch? Kvôli čomu?“ alebo „Nebude vadiť nadriadenému, že dostáva maily s kópiou našej komunikácie?“ Dokonca tieto kultúrnejšie formulácie majú potenciál upozorniť píšuceho partnera na neadekvátny postup.
„Koľkokrát, som ti …“; „Koľkokrát, sme už …“
„Koľkokrát som ti už vysvetľoval, že …?“ „Koľkokrát sme už spolu preberali, že …?“ Hovoriaci tým naznačuje, že niečo už urobil a znova to musí urobiť preto, že partner znova začína rovnakú tému. Invektívnosť spočíva v tom, že hovoriaci použil formálnu otázku namiesto konštatovania. Ono to totiž nie sú otázky, hovoriaci neočakáva odpoveď – poznáme to podľa toho, že pri tých otázkach hlas na konci klesá (ako pri rétorickej otázke).
Hovoriaci tým chce primäť partnera, aby si uvedomil chybu, čiže poučuje ho. To je samozrejme arogantné a ak hovoriaci chce na invektívnosti pridať, môže pridať svoju útrapnú povinnosť aj do budúcnosti: „Koľkokrát ti ešte budem musieť vysvetľovať, že …?“ Ako vidno, zdatní invektívci dokážu kontamináciu ladiť do potrebnej úrovne.
Niečo opakovane vysvetľovať alebo opätovne preberať je samozrejme pre nás nepríjemné a ak partner koná tak, že nás k opakovaniu núti, môžeme použiť neinvektívne formulácie: „Už sme sa dohodli, že … a momentálne sa mi zdá, že o tom treba znova hovoriť.“; „Ozaj sa potrebujeme tej téme vrátiť a urobiť nové dohody?“ Je to kultúrne a navyše to dáva signál „som ochotný o tom hovoriť znova, len zvážme, či to naozaj treba“.
Prečo tak občas komunikujeme?
Žiaľ, nie len občas. Najčastejší zdroj takého nežiadúceho spôsobu komunikácie je nízky pocit vlastnej sebahodnoty, potreba nielen „nedať sa“, ale aj „vrátiť predošlé príkoria“ – tento dôvod je častý najmä u tých, ktorí sa v živote cítia potlačení.
Druhý najčastejší zdroj je potreba „mať navrch“, t. j. potreba presadiť sa, disponovať vplyvom a mocou, sociálne si podriadiť iných.
Tretí najčastejší dôvod (žiaľ čoraz častejší) je prostá nekultúrnosť – neschopnosť rozpoznať, že taká komunikácia je v skutočnosti invektívna a že kontaminuje naše vzťahy negativizmom a polarizáciou. Často preto, že takí ľudia vyrastali v prostredí (rodina, škola), kde sa vzory správali presne tak, čiže nenormálne sa stalo normálnym.
To sú tri veľmi smutné dôvody, najmä ak sú v danom prostredí realitou.
Prečo to neopravujeme
Prečo invektívnu komunikáciu nezmeníme, prečo ju nekorigujeme a prečo ju u seba aj iných tolerujeme? Ide totiž o pomerne rozšírený zlozvyk invektívnej komunikácie aj v súkromí, aj v podnikoch. Ponúka sa nepríjemné vysvetlenie, že to mnohí z nás potrebujú – k pocitu vlastnej sebahodnoty.
Akosi sme „zabudli“, že „moja“ sebahodnota nespočíva v tom, koho som okríkol, potlačil, vyvŕšil sa alebo prekričal. Populizmus sa dostal aj do našej bežnej komunikácie – potrebujeme upútať, „prejaviť sa“, by hlasití, všimní a emocionálni. Ak sa tak začne správať nadkritické množstvo ľudí, nenormálne sa stane normálnym. Mám obavu, že sa k tomu blížime, že je to trend.
Potrebujeme viac stavať na iných atribútoch našich osobností – na schopnosti vytvárať nové a užitočné, argumentovať za to, predvídať problémy a riešiť ich, zapojiť do toho aj kolegov a fungovať tímovo. Je dosť veľa takých, čo fungujú týmto spôsobom, tak nimi buďme alebo sa k nim aspoň pridajme.
Nepodľahnime nutkaniu vypustiť invektívu na niekoho, kto to urobil na našu adresu predtým. Pomocou tohto článku totiž môžeme rozpoznať, či to, čo nám ako replika napadlo, je invektívna reakcia. Držme sa anglického „Respond, do not react!“ – daj vecnú odpoveď, nereaguj emotívne.
Pomôžu nám signály
Ako sa však správať v situácii, keď partner zareagoval invektívne? Dávajte signály, že to tak hodnotíte, aby sa partner „zbadal“, ale sa neznížite k protireakcii. Ak to partner povedal vedome, tak „mu to nevyšlo“, ak to povedal nevdojak, dostane upozornenie a možno si uvedomí, že treba zaradiť iný register tónov. Signál má byť taký, aby upozornil na zvláštne vyjadrenie partnera, ale nesmie vyvolať ďalšiu protireakciu. Skúsme si to na príkladoch:
„Koľkokrát som ti už vysvetľoval, že …?“
„No ak dobre počítam, vysvetľoval si to už štyrikrát, ale vždy ostala otvorená otázka xy.“
„Veď predsa všetci vieme, že …“
„Neviem, za koho konkrétne hovoríš, a samozrejme predpokladám, že dosť o tom vieš, ale poďme teraz doriešiť otázku xy.“
„Čo tým vlastne chceš dosiahnuť?“
„Vlastne tým chcem dosiahnuť ten cieľ, aby xy.“
„Prečo si myslíš, že to zvládnete?“
„Oprávňujú ma k tomu viaceré súvislosti. Potrebuješ ich odo mňa počuť?“
„A to prečo musíme robiť takto?“
„A to preto, aby sme dosiahli, že xy.“
„O čo sa snažíš, keď v mailoch dávaš šéfa do kópie?“
„Snažím sa vyhovieť jeho želaniu, aby bol o dôležitých veciach informovaný.“
Vo viacerých reakciách je zopakované slovo, ktoré nesie partnerovu invektívu, ale každá reakcia súčasne prerámcuje kontext zo vzťahovej vrstvy komunikácie do vecnej roviny.
Treba však pripomenúť, že táto „technológia“ má tiež svoje úskalia, pretože partner, ktoré invektíva „nevyšla“, sa môže snažiť pritvrdiť a môže byť invektívny opäť. To môže vyvolať eskaláciu vzájomných reakcií, čo nesmieme dopustiť. Lieky na to sú dva: pridajte k vašej signálnej reakcii aj očný kontakt a mierny úsmev (dobromyseľný, nie ironický alebo sarkastický) a zvoľte priateľský tón komunikácie – čiže pozor na neverbálnu časť takej „signálnej“ komunikácie. Táto metóda totiž nemá byť trest za komunikačné pochybenie, ale má viesť k upozorneniu partnera a ku konštruktívnemu dialógu.
Ak metóda signálov nepomôže, tematizujte v rozhovore s partnerom problém komunikácie. Povedzte čo pri komunikácii cítite, povedzte pri ktorom type jeho vyjadrení to pociťujete, požiadajte partnera aby sa vyhol tomu spôsobu, ktorý vám vadí a prisľúbte nejakú formu spoluúčasti na spoločnom riešení, aby ste prejavili dobrú vôľu.
Ak to nepomôže, poslednou možnosťou je samozrejme obmedziť kontakty s partnerom na pracovné minimum (odignorovať invektívne signály obsiahnuté v jeho komunikácii) alebo môžete požiadať nadriadeného, aby sa s vami stretol v trojici a aby vznikli dohody u úrovni vzájomnej komunikácie.
Ivan Burger
Ivan Burger je riaditeľ vzdelávacej spoločnosti ibis partner Slovakia, s.r.o., senior tréner manažérskych zručností a podnikový poradca pre oblasť riadenia výkonnosti prostredníctvom KPI a Balanced Scorecard .
1,636 total views, 2 views today
