Thomas Weier je generálny riaditeľ spoločnosti Hella Slovakia Signal-Lighting, s.r.o. v Bánovciach nad Bebravou. Hoci sa narodil v Nemecku, stalo sa Slovensko jeho „zvolenou vlasťou“. Slovenskú firmu Hella sprevádza už vyše 10 rokov a podarilo sa mu dostať ju do pozície, kedy sa z čisto manuálnej práce začína preorientovávať na prácu duševnú – a to nielen v európskom, ale v celosvetovom meradle…
Moja kariéra začala partičkou stolného tenisu niekedy vo veku 18 rokov… Môj kamarát z tímu viedol v tom čase výuku praktikantov vo firme Hella a jedného dňa mi navrhol: „Thomas, myslím, že naše vzdelávanie na obchodného referenta by mohlo byť niečo pre teba.“ Chvíľku som pošpekuloval, podal som si prihlášku a prijali ma. Absolvoval som vzdelávanie a po jeho ukončení som sa dostal do jedného z projektov SAP. V tom čase – nejaký rok 2003 – prechádzala Hella celosvetovo na SAP a ja som dostal pozíciu kontroléra jedného z týchto projektov. Tam som pôsobil niečo vyše roka, keď sa mi ozvali z personálneho úseku, že či by som nechcel ísť študovať…
Nuž, čo vám budem rozprávať – môj životný sen to práve nebol 😉 … Ja som skôr z tých pohodlnejších študentov a vysedávanie v školách som akosi nemal v pláne! Lenže bolo mi jasné, že ak teraz odmietnem, už nikdy viac v Hella šancu nedostanem, tak som sa prekonal a odhodlal som sa ísť do toho – a dobre som urobil!
Samotné štúdium začalo už v lete a keďže ja som v Hella začínal až v novembri, musel som spočiatku dosť veľa dobiehať, ale nejako som to zvládol. Zvolil som si medzinárodný manažment a strojárstvo na odbornej vysokej škole v Meschede v Sauerlande, a popri štúdiu som aj naďalej ešte pracoval na svojom projekte SAP.
Na konci štúdia boli k dispozícii zahraničné stáže. Tak som sa v roku 2007 dostal na Slovensko. V tom čase totiž už zúrila finančná kríza a tak sa Hella rozhodla nevysielať svojich študentov do Austrálie, Ameriky, Číny či Japonska. Tí najlepší dvaja-traja si ešte stále mohli vybrať, kam by chceli ísť, ale pre ten zvyšok musela postačiť východná Európa… Nuž, ja som nebol ani najlepší, ani druhý najlepší 🙂 , takže – východná Európa!
Aj som sa celkom potešil. Bral som to nie ako príkorie, ale skôr ako dobrodružstvo; mladí ľudia si obvykle nerobievajú z vecí hlavu. Jednoducho som sa zbalil, na tri mesiace som vycestoval na Slovensko, popracoval a potom som sa vrátil do Nemecka dokončiť štúdium.
Po štúdiu som sa zamestnal ako asistent vedúceho pre oblasť osvetlenia v Hella a na tom mieste som pôsobil približne rok a pol. Ibaže môj šéf a ja sme si povahovo celkom nesadli – a vtedy som si spomenul na svoje slovenské dobrodružstvo… Zavolal som konateľa na Slovensku s tým, že by som rád znova pôsobil na Slovensku, bez nejakých extra nárokov, len s rozumným platom, aby som si platovo nepohoršil – alebo aspoň nie priveľmi. Tak som sa v roku 2008 vrátil na Slovensko do funkcie Inventory Manager a zodpovedal som za sklady a zásoby. A pretože k tomu patrilo aj zabezpečiť dodávky tak, aby vyhovovali množstevne i z hľadiska termínov, tak som neskôr prebral aj vedenie disponentov nákupu a v rokoch 2010-12 som pracoval ako vedúci logistiky.
V tomto čase som sa zoznámil aj s mojou ženou, oženil som sa a nastavil som sa vnútorne na to, že najbližších pár rokov zotrvám na Slovensku a usadím sa. Lenže jedného dňa prišiel telefonát z Lippstadtu, že či by som si vedel predstaviť fungovať ako vedúci nákupu aj v Schwarzwalde… Tak sme so ženou zbalili kufre a šlo sa do Schwarzwaldu. Najprv som bol vedúci nákupu, potom sa k tomu pridala aj logistika, kým v roku 2015 neprišiel nový telefonát, že či by som nechcel znova na Slovensko. Do Nemecka sme vtedy vycestovali dvaja so ženou a späť sme sa vracali už aj s dvoma chlapcami, pretože sme medzičasom mali dvojičky.
Na Slovensku som sa vrátil na pozíciu vedúceho logistiky, potom som prešiel na pozíciu riaditeľa výroby, neskôr som sa stal Deputy Plant Manager a od mája minulého roku som sa stal konateľom firmy Hella v Bánovciach.
Takže ukazuje sa, že rozhodnutie, ktoré som urobil vo veku 18 rokov, mi po celý ten čas vydržalo – stále pôsobím vo firme Hella. Podpísala sa pod to aj možnosť sústavne rásť, prechádzať si novými funkciami a oblasťami, ale som mal aj možnosť spoznávať rôzne firmy, takže nikdy to nezačala byť rutina. A mal som aj šťastie na nadriadených, s ktorými som si dobre rozumel a od ktorých som sa toho hodne naučil, takže ma nikdy nelákalo ísť sa obzerať po niečom novom.
Navyše si spomínam na ľudí, ktorí z Helly odišli, a na ich skúsenosti… Po troch mesiacoch bolo v novej firme všetko „super“. Po šiestich mesiacoch „ach, v Hella nebolo všetko len zlé…“ A do roka už boli späť. 🙂 Pravdepodobne je tak v každom podniku, že existujú procesy, ktoré sú síce popísané, ale nedodržiavajú sa až tak – v Hella i inde. Dôležité však je, koľko slobody jedinec má, čo všetko dokáže ovplyvňovať a riešiť, akú podporu dostáva, aké je prostredie a kolegovia… Keď ráno pozriem do zrkadla a zavrčím „mne sa dnes nechce do roboty“, tak potrebujem začať premýšľať, či by mi inde nebolo lepšie.
A nebolo pre vás zaťažujúce stále sa pohybovať medzi Nemeckom a Slovenskom? Sú to predsa len dve odlišné mentality…
Napodiv, skutočne náročné bolo až, keď sme sa zo Slovenska presťahovali do Schwarzwaldu, pretože Schwarzwald je síce v Nemecku, ale keď začnú tým svojím dialektom, tak som nerozumel vôbec nič… To už viac rozumiem po slovensky! 🙂
Bola to veľká zmena. Na Slovensku som si žil v Trenčíne, čo je relatívne veľké mesto, kým v Schwarzwalde som sa dostal na dedinu s 800 obyvateľmi vrátane sliepok a zajacov 😉 . To sa jednoducho žije inak… Ale na druhej strane sú také podmienky obohatením. Vidíte veci z iného uhla pohľadu. Nakoniec to bolo celkom fajn… Všetko má jednoducho svoje prednosti i slabé stránky.
Ani moje deti s tým nemali problémy. Narodili sa síce v Nemecku, ale do škôlky už chodili na Slovensku. Doma hovoríme nemecky, cez deň hovoria slovensky, ale keď hovoríte 80% času slovensky, ste viac Slovák ako Nemec, aj keď máte nemecký pas. 🙂
Ktoré hodnoty sú v biznise pre Vás dôležité?
Možno najdôležitejšia je pre mňa úprimnosť, čestnosť. Potom spoľahlivosť a prevzatie zodpovednosti za vlastné konanie. Tých dôležitých hodnôt je veľa, ale tieto tri sú pre mňa také hlavné – a to nielen v biznise, ale aj v súkromí. Nemôžete mať v biznise jednu tvár a v súkromí inú – tak to jednoducho nefunguje. Hodnoty by ste mali mať pre život, nie len do zamestnania.
Napríklad taká úprimnosť. Keď sa v rozhovore niekoho spýtam, čo si myslí o mojom rozhodnutí, nepotrebujem, aby mi mazali med okolo úst len preto, že som šéf… Chcem úprimný názor.
Ale rovnako je úprimnosť a čestnosť priznať, keď som urobil chybu, a nezametať to pod koberec a netváriť sa, že všetko je tak, ako má byť. Ak urobím chybu a prídem na to, je lepšie to okamžite pomenovať a oznámiť – kým sa s tým ešte dá niečo robiť. Ak sa človek zachová takto, viete, ako sa bude správať aj v budúcnosti, a viete mu dôverovať. Jeho konanie je transparentné.
A potom – otvorenosť a čestnosť je obojstranná záležitosť. To, čo očakávam od iných, musím poskytovať aj sám. Takisto ja, keď niečo hovorím, tak neklamem, ale to hovorím tak, ako to je – a pracovníci sa na to môžu spoľahnúť. Iste, niekedy nemôžem povedať všetko, to už je situácia v manažmente – ale môžem povedať, že nemôžem povedať. 🙂 Aj to je otvorenosť a čestnosť.
A čo sa týka spoľahlivosti… Kedysi som hodne športoval – hlavne tímový šport, napríklad ten stolný tenis, ale aj futbal. No a keď sa stretávate po víkendoch na partiu futbalu, potrebujete 11 ľudí. Keď vám na tréningu povedia, že prídu, tak sa na to spoliehate. Ak ich potom príde len 10, ťažko vyhráte proti jedenástke!
A to platí aj pri práci. Spoľahlivosť v spojení s dochvíľnosťou, s doťahovaním vecí do dohodnutého stavu… Keď niekomu zadáte úlohu, nepotrebujete ho kontrolovať ani sa dopytovať, pretože sa môžete spoľahnúť, že ju urobí.
Pre mňa je spoľahlivosť, teda možnosť spoľahnúť sa, veľmi dôležitá, pretože svoju funkciu nevnímam ako kontrolóra úloh. Ak sa dohodneme na úlohe, spolieham sa, že bude dotiahnutá do konca, alebo že sa včas dozviem, ak to nejde. Potrebujem si uvoľniť energiu na iné veci a preto sa potrebujem spoľahnúť, že moji spolupracovníci si berú úlohy za svoje a ak by sa menili okolnosti, dajú mi okamžite vedieť a prídu s návrhom, čo v danej situácii urobiť.
No a tretia hodnota bolo preberanie zodpovednosti. Tá zodpovednosť nie je niečo, čo vám je udelené s funkciou, ale je to váš prístup ku všetkému, čo riadite a spravujete, čoho ste aktívnym členom. Ja napríklad nesiem zodpovednosť za svojich 1000 pracovníkov – za to, že budú mať načas svoj plat, že ich v tomto období COVID-19 budeme chrániť pred nákazou tak dobre, ako len dokážeme, nesiem zodpovednosť smerom k nadriadeným a spoločníkom firmy Hella za najlepšie možné výsledky… a v konečnom dôsledku nesiem zodpovednosť aj za to, že sa ľudia cítia na pracovisku dobre. Niekedy o tom, či sa ľudia cítia dobre, rozhodujú doslova drobnosti – napríklad že pracovníkom, ktorí sú s koronou doma, osobne zavolám a zaujímam sa o to, ako sa im darí. Našťastie ich nie je veľa, takže sa veľmi nenatelefonujem 🙂 , ale je pre mňa dôležité, aby zamestnanci cítili, že mi na nich záleží.
Kto vás ovplyvnil a formoval do toho, čo ste dnes?
Som presvedčený, že sa môžeme vyvíjať po celý život a tak je vhodné adaptovať pre seba dobré stránky iných ľudí a ak narazíme na ich zlé stránky, tak ich jednoducho prehliadnuť – alebo sa z nich poučiť pre vlastný život. V podstate sme sa toho dotkli už pri tých hodnotách. Hodnotám sa totiž nenaučíte na univerzite, ale cez sociálne kontakty. V prvom rade to pre mňa boli moji rodičia, ktorí ma vychovali podľa hodnôt, akými žili oni. Ale niektoré hodnoty som dostal aj v športových združeniach – napríklad tú tímovosť. Ovplyvnili ma aj priatelia a prirodzene aj moji nadriadení. Vždy sa to zakladalo na porozumení – na snahe pochopiť, čo ľudí vedie konať spôsobom, akým konajú. To vám totiž otvára možnosť nielen slepo kopírovať postupy alebo vyhýbať sa niektorým nevhodným postupom, ale získavate zručnosť odhadnúť, ako sa bude situácia vyvíjať, keď sa zachováte určitým spôsobom – a to vám umožňuje pretransformovať si prístupy iných do vlastného správania. Naučíte sa rozpoznávať, či ten druhý má len zlý deň, alebo či nejde o nejaký hlbší problém, a získavate schopnosť nastaviť mu tvár, ktorá situáciu rieši a nezhoršuje.
Porozumenie vás zakaždým vnútorne mení.
Takto som od svojich šéfov skopíroval napríklad zvyk počúvať a nechať toho druhého vyrozprávať sa. Len takto dokážete plne pochopiť problém, ako ho vníma on.
Druhá taká vec je radšej si otázkami tému upresniť, ak mám pocit, že nie plne rozumiem. Skutočne kvalitné rozhodnutia totiž môžem robiť len vtedy, keď som dokonale v obraze. Nepotrebujem mať všetky fakty, ale potrebujem dokonale rozumieť všetkým faktom, ktoré mám k dispozícii. A preto je také dôležité nechať človeka, nech vám porozpráva všetko, a neskákať mu do reči skôr, kým to zo seba nedostal.
Ďalšia vec je nebrať vždy prvú reakciu ako vytesanú do kameňa. Ľudia veľmi často hrajú na bezpečnosť a keď od nich chcete niečo nové alebo viac, majú tendenciu byť príliš opatrní. Potom sa dozviete, že „viac ako 100 kusov sa nedá“… Tu vám nezostane nič iné, než začať sondovať, akoby vziať ich za ruku a vyviesť z ich zóny komfortu. Koniec-koncov, ako riaditeľ zodpovedám aj za to, že moji ľudia osobnostne rastú!
A tu neplatí, že sa pohybujem v cudzojazyčnom prostredí… Keď som v roku 2008 začínal na Slovensku, dal som si za úlohu naučiť sa aspoň toľko, aby som skladníkom vedel povedať, že paleta je zle umiestnená… Pomohlo mi to byť bližšie k mojim ľuďom a napriek tomu, že som bol cudzinec, ľahšie ma akceptovali.
Dnes už rozumiem nejakých 95% v pohode, hoci s hovorením to až také ružové nie je 😉 . Ale v podniku aj tak používame angličtinu a tam sme všetci na jednej palube – hovoríme v cudzom jazyku. 🙂
Ešte jedna vec sa mi skutočne osvedčila, ktorú som tiež prevzal od niektorého svojho nadriadeného: veci si priebežne zapisovať, aby ste na konci dňa vedeli povedať, o čom ste sa bavili a aké prísľuby ste urobili. Veľa vecí sa totiž diskutuje len medzi dverami alebo po telefóne a ak si to nezapíšete, prídu nové podnety a prepíšu staré dohody. A ak nechcete, aby iní zľahčovali a vysadzovali urobené dohody, nesmiete to robiť ani vy.
Aký vplyv na svet by ste si priali mať?
V oblasti, kde sa pohybujem, pravdepodobne nebudem zachraňovať svet 😉 , ale dúfam, že tí, s ktorými spolupracujem, raz o mne povedia: „Thomas bol dobrý, aj keď náročný šéf, a vďaka nemu sa rozvíjali rovnako ľudia, ako aj celá organizácia.“ To by som sa rád dopočul alebo dočítal na staré kolená. 🙂
Čo o ňom hovoria iní
 |  |  |
| Miroslava Lukáčová Hella Slovakia Signal-Lighting s.r.o. | Ján Repa Hella Slovakia Signal-Lighting s.r.o. | Martina Čulá Hella Slovakia Front-Lighting s.r.o. |
Čo Vás inšpiruje?
Mám v sebe taký vnútorný pohon, posúvať seba i ostatných denne k úspechu. Chcem, aby sme my i veci okolo nás boli každodenne trochu lepšie. Snažím sa byť pre ostatných inšpiratívnym vzorom a vždy robiť aspoň jeden krok navyše, aby ostatní videli, že to je možné! To ma inšpiruje: denne niečo zlepšiť a na konci dňa mať aspoň jednu vec, ktorú som v daný deň posunul dopredu. Vývoj človeka totiž nekončí v štyridsiatke; je to celoživotná záležitosť. Ak prijmete toto vnútorné nastavenie, tak potom automaticky rozvíjate nielen seba, ale aj organizáciu, pre ktorú pracujete.
Neznamená to však, že teraz celý život obetujete práci. Aj keď nemôžem tvrdiť, že o tretej poobede zapichnem a idem domov, snažím sa aspoň dva-trikrát do týždňa prísť domov skôr a užívať si aj rodinný život… Na väčšinu športových aktivít okrem bicyklovania a občasného tenisu som už nedobrovoľne abdikoval, ale deti a rodina sú mi dôležité – je to moja vyrovnávacia „protiváha“ a víkendy patria im a psovi a kedy-tedy stretnutiam s priateľmi či susedmi. To ma drží v realite a dodáva mi to silu do práce – rodina a kontakt s inými ľuďmi. Celkove som pomerne závislý na sociálnych kontaktoch a mám rád okolo seba priateľské, otvorené prostredie, rozhovory s ľuďmi, dozvedanie sa nových vecí a nových názorov.
Čo sú práve teraz v biznise Vaše najväčšie výzvy?
Operatívne sú to výrazne fluktuujúce potreby zákazníkov – jeden mesiac vysoké, iný mesiac ledva-ledva. Ale to je momentálne asi všade tak, vďaka pandémii COVID-19. V apríli a máji sa toľko neodoberalo, potom sa to podniky snažili dobehnúť zvýšením produkcie, hlavne v luxusnom segmente ako Volvo a Mercedes… Takže sa potrebujeme prispôsobovať, ako to len ide. Pritom sa môže stať, že nám chýbajú potrební ľudia, pretože sme s takou vysokou objednávkou už nerátali.
Ale sú tu aj strategické výzvy. Na Slovensku bola Hella vždy akási „výrobňa“, ak to môžem tak neprikrášlene pomenovať. Keď Hella prišla na Slovensko, bola tu výhodná pracovná sila a vhodné politicko-ekonomické podmienky. Dnes už práca operátorov až taká výhodná nie je, takže sa Hella rozhodla vybudovať tu vývojové pracovisko – vývoj zadných svetiel automobilov. Takže v Nemecku a Česku sa vývoj postupne redukuje a presúva sa na Slovensko, pričom Česko dostane nový typ vývoja. To značí, že Slovensko bude teraz vyvíjať zadné osvetlenie automobilov v celosvetovom rozsahu. Je to výzva, posunúť zabehané rutiny z manuálnej práce do oblasti duševnej práce, ale je to pekná výzva. 🙂
Aká je najlepšia rada, ktorú ste kedy dostali?
Myslím, že „neporovnávaj sa s inými“. Ono sa mi to do života vkradlo celkom nenápadne, keď som sa sťažoval rodičom, že ale iní kamaráti môžu večer pozerať telku… 🙂 Neskôr mi to potom ešte zdôraznil jeden z mojich nadriadených: „Thomas, neporovnávaj sa s inými, každý sme individuálny, takže choď svojou vlastnou cestičkou.“ Je to veľmi dobrá rada, pretože keď sa porovnávame s inými, robíme to väčšinou z pozície závisti – a vtedy sa obvykle necítime na konci veľmi dobre… Keď sa prestaneme porovnávať a sústredíme sa na seba, svoje možnosti a svoje ciele, získavame dodatočnú energiu a prestávame sa rozčuľovať nad vecami, ktoré aj tak ovplyvniť nedokážeme.
Problém je, že to porovnávanie nikdy celkom neodstránime. Aj dnes ešte, keď vidím obsadzovanie niektorých miest a pocítim osteň závisti, musím si pripomínať, že ale ja som ja a oni sú niekto iný a nemá význam to porovnávať. A presne toto sa snažím dnes preniesť i na svoj tím.
Čo bola najťažšia lekcia, ktorú ste sa v práci museli naučiť?
Asi najťažšia bola, že nemôžete vyhovieť každému. Dosť zlé to bolo, keď sme potrebovali odrazu prepustiť väčšie množstvo ľudí, pretože situácia sa vyvinula inak, než sme v manažmente predpokladali. Časť ľudí bola rada, pretože ich miesto ohrozené nebolo, ale časť ľudí tým trpela! Lenže… bolo treba. Veľa som vtedy zdôvodňoval a vysvetľoval, prečo je rozhodnutie také, aké je. Samozrejme, neočakával som potlesk, ale aspoň trochu pochopenia… Nezabralo to okamžite, ale opakovanými rozhovormi sa reakcie postupne upokojili.
Akú radu by ste dali iným manažérom?
„Správaj sa k svojim podriadeným tak, ako chceš, aby sa tvoj šéf správal k tebe.“ A to aj pri hodnotiacich rozhovoroch. 😉 Tie predsa nie sú na to, aby sa niekto po rozhovore cítil zle, ale aby dostal šancu zlepšiť sa a dotiahnuť to ďalej. Preto by pracovník nemal dostať len istý počet bodov, ale aj predstavu o tom, ako nadriadený vníma jeho potenciál a či nemá konkrétnu predstavu, ako tento potenciál premeniť na pracovný výkon.
Na ktorý výsledok vo Vašej kariére ste najviac hrdý?
Že sme ako prvý závod na Slovensku, ale aj ako prvý závod skupiny Hella vyhrali medzinárodnú cenu TPM Award (Total Productive Maintenance Award). Pripravovalo sa na to 13 zmiešaných tímov naprieč všetkými úrovňami podniku a rôznymi útvarmi. Každý z tímov mal tak 3-4 audity. Celkove to trvalo dva a pol roka a to, na čom som najviac hrdý, bolo, že sme videli, že ak ťaháme všetci za ten istý koniec povrazu, nezáleží na tom, či som študovaný alebo mám funkciu – úspech je nám zaručený. To bolo obdobie, kedy sme mimoriadne citeľne žili ideu tímového ducha a to sa mi na tom páčilo najviac.
Čo považujete za svoje najväčšie zlyhanie?
🙂 Možno som natoľko pozitívny, že si podobné situácie nepamätám…
Jediné, čo možno považujem za škodu, je nedostatok času na to, aby som komunikoval s mnohými ľuďmi z najrôznejších úrovní hierarchie. Pred nástupom pandémie sme s personálnou riaditeľkou Martinou Čulou zaviedli čosi ako raňajky s riaditeľom a každé dva týždne sme si pozývali 10 priamych spolupracovníkov na hodinku s raňajkami. Tam mi mohli klásť otázky a ja som im mohol porozprávať trochu o mne. Veľmi sa mi to páčilo a získal som tam aj kopec informácií, ktoré mi pomohli ďalej, lenže potom nastúpila pandémia a aktivitu sme museli utlmiť. Len čo pandémia pominie, znova to oživíme a pokračuje sa.
Čo bola Vaša prvá platená práca?
Triedil som prázdne debničky na nápoje a prázdne fľaše v jednom obchode. To som bol ešte žiačik. 🙂
Ktorého manažéra alebo podnikateľa obdivujete najviac?
Obdivujem Billa Gatesa. Fascinuje ma, ako z malej garážovej firmičky vybudoval celosvetový podnik, ale že sa potom nestiahol a nežije si pohodlne z dividend, ale že aktívne prispieva k zlepšovaniu spoločnosti – či už očkovacími kampaňami alebo dobročinnými príspevkami. Čiže nielen zarába, ale sa o svoje peniaze delí a venuje ich na dobročinné projekty a pomáha ľuďom, ktorí mali v živote menej šťastia. Že dáva svetu niečo späť.
Čo považujete za najväčšiu inováciu v poslednej dekáde?
🙂 Tu som sa musel hlboko zamyslieť… Čo je v mojich očiach dôležité? Tak tie emotikony nie až tak 😉 ; pre mňa najväčším prínosom je mobilný telefón s kamerou. Dnes je to bežná záležitosť, ale kedysi to bolo inak. Kamery v mobiloch pomáhajú dnes spájať ľudí – a to hlavne aj počas tento pandémie, ale aj inak… Napríklad moji rodičia žijú v Nemecku, ale nemajú problém porozprávať sa s vnúčencami, keď na to majú chuť, a súčasne ich aj vidia rásť… Rovnako sa pri telefonovaní už nemusíte spoliehať na hlas, pretože svojho partnera vidíte a dostávate aj neverbálne signály. A to, že vy vidíte a vás vidia, aj akosi skracuje vzdialenosti medzi ľuďmi.
Myslím, že táto inovácia pridala nášmu životu na hodnote – a to nielen počas pandémie.
20,519 total views, 3 views today
