Na jeseň otriasol Nemeckom niekoľkodňový štrajk železničiarov, ktorý postihol nielen dochádzku do práce, ale aj prázdniny. Aj keď Nemci sú tolerantní voči takémuto presadzovaniu svojich záujmov, teraz sa verejná mienka začala obracať proti organizátorom štrajku, odborom GDL. Niekdajší policajný a krízový vyjednávač Matthias Schranner vidí v nekonečných dohadovačkách odborov s Nemeckými železnicami hlavne jedného vinníka – šéfa GDL Clausa Weselského.
Ale Weselsky je aj poškodený… Napríklad sa zverejnil jeho telefón.
No a? Vzal za rukojemníkov stovky rodín, ktoré nemohli cestovať na prázdniny. Kto začne túto hru, musí rátať s následkami.
Nezneistilo ho to?
Naopak! Vychutnáva si pozornosť, ktorej sa mu dostáva. Teraz je všemocný odborársky šéf, ktorý zas dovolil ľuďom jazdiť vlakom. Nemá záujem prispôsobiť sa. Musí vzrásť tlak verejnosti – ale nie na emotívnej rovine, ale na rovine vecnej.
Weselského mocenská pozícia sa zakladá na podpore členov odborov. Keď ho títo prestanú podporovať, buď sa prispôsobí, alebo bude musieť odísť.
Ako by sa mali v tejto situácii zachovať Železnice?
Treba zverejniť škody, ktoré štrajk Železniciam spôsobil. U železničiarov je silne vyvinutý pocit solidarity, na ktorý sa odvoláva stále aj Weselsky. S týmto argumentom by sa mala Železnica obrátiť na rušňovodičov, aby nemysleli len na seba, ale aj na tých druhých. Keď to prestrelia, poškodia sami seba – a to až k úplnému zničeniu. Ak naďalej budú takto škodiť zamestnávateľovi, bude musieť zamestnávateľ začať znižovať stavy a prepúšťať. Preto by sa mali začať pýtať, či ešte stále idú správnym smerom.
Ako by sa mali v tejto situácii zachovať Železnice?
Železnice by splnili všetky podmienky GDL – okrem jednej. Ale tá je podstatná. GDL chce zastupovať celý vlakový personál, nielen rušňovodičov. Železnice nemôžu súhlasiť; právna situácia to neumožňuje. Pri štrajku nejde o zvyšovanie platov a tarify. GDL vedie mocenský boj. A kým od neho neustúpi, dovtedy nebude dohoda možná.
Ale prečo sa Weselsky pustil cestou konfrontácie?
Z tohto postupu on i DGL majú v prvej etape len výhody. Sú stále v médiách. Prizývajú ich na talkshow. Všade sa o nich hovorí a píše. Majú plnú pozornosť. Keby Weselsky postupoval zmierlivejšie, prestalo by sa o ňom hovoriť a on i jeho odbory by sa stali znova bezvýznamnými.
Súčasný konflikt sa už ťahá tri roky. Prečo dobre platení a vyškolení manažéri nedokázali za ten čas nájsť riešenie, pri ktorom žiadna strana nestratí tvár?
Je to jednoduché – už tri roky nemá Weselsky záujem na dohode. Kto má prospech z toho, keď k dohode nepríde? Železnice strácajú peniaze, zákazníkov a ich dôveru. GDL naopak posilňuje svoj profil a získava na pozornosti.
Je nejaké východisko z tejto situácie?
V rokovaniach sú vždy dve roviny: racionálna a emocionálna. Vecne by bola dohoda jednoduchá – Železnice by si sadli so zástupcami oboch odborov, GDL a EVG, a vypracovali by pre všetky strany únosný kompromis. Pri každom rokovaní však vstupuje do hry aj emocionálna rovina a ego rokujúcich stojí často v ceste dohode.
Na svojom blogu ste označili vyjednávateľov u Železníc a Lufthansa ako „začiatočníkov“. Prečo?
Štrajk je nástroj mocenského boja. Vyhrotíte veci na maximum, aby ste dosiahli kompromis. To všetko je proces a ten má svoje pravidlá. Štrajk je ultimatívny eskalačný prostriedok, po ňom sa už naozaj treba dohodnúť. A presne túto zásadu ignorujú tak Železnice, ako aj GDL, Lufthansa alebo Združenie Cockpit.
A keď sa strany nedohodnú?
Takéto vyjednávania sa zvrhnú na boj kto z koho a tento boj sa bojuje na verejnosti. Ak sa po štrajku obe strany nedohodnú, čo ešte môže prísť? 10-dňový štrajk? 100-dňový štrajk? To predsa nikomu k ničomu nedopomôže!
3,801 total views, 6 views today
