“Je znakom rozhľadeného človeka držať v hlave myšlienku bez toho, aby s ňou súhlasil.” — Aristoteles
K situáciám môžeme pristupovať dvomi spôsobmi: buď sa za niečo zapálime a bojujeme za to, alebo si od veci udržiavame odstup a rozhodujeme objektívne a racionálne. Pre racionálne skúmanie je príslovečné, že človek pracuje s viacerými možnosťami, neupína sa na žiadnu z nich, pripraví si na rôzne možnosti vývoja scenár a podľa toho, ako sa situácia vyvíja, on zvolí patričný scenár.
Aj subjektívny, aj objektívny prístup k situácii má svoje výhody a nevýhody.
Subjektívny prístup nám umožňuje “meniť svet”, ak sa zapálime za predstavu, ktorá je realizovateľná. Vieme vynaložiť vyššiu námahu a prejavujeme väčšiu vytrvalosť ako pri chladnom, objektívnom prístupe. Vzdávame sa však príliš neskoro a nie sme veľmi ochotní prispôsobovať svoju predstavu zmeneným okolnostiam, čo môže viesť k tomu, že pridlho ideme nesprávnym smerom a plytváme zdrojmi.
Objektívny prístup ošetruje rôzne spôsoby vývoja vopred, realistickejšie narába s podmienkami a má vyššiu šancu na úspech, ale niekedy sa ľudia príliš rýchlo vzdajú pri zdanlivo neprekonateľnej prekážke alebo sa uspokoja s menej náročným, ale zato evidentne dosiahnuteľným cieľom.
Pretože subjektívny prístup vzniká naším vlastným vnútorným pretlakom, nepotrebujeme ho trénovať. Čo však trénovať potrebujeme je odstup od vlastných rozhodnutí, modelovanie rôznych možností a robenie si predstáv o možnom priebehu situácie. Na to si však potrebujeme začať uvedomovať, čo je náš prevažujúci spôsob reagovania: či subjektívne s vnímaním jedinej možnosti a púšťanie sa cestou, ktorá nám napadne ako prvá, bez skúmania alternatív, alebo objektívne, narábajúce s viacerými možnosťami, ktoré sú nám rovnako milé a to, pre ktorú z nich sa rozhodneme, bude závisieť vyslovene len od parametrov situácie.
Problém spočíva v tom, že si často neuvedomujeme, kedy reagujeme z našich predpokladov alebo presvedčení a kedy objektívne a racionálne skúmame situáciu. Vyhraďme si teda napríklad týždeň, kedy si budeme všímať, ako k veciam pristupujeme.
Inak, má to dopad aj do práce s ľuďmi, nielen do práce so situáciami a úlohami… Poviete mi, aký? 🙂
Helena Reháková
Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.
3,004 total views, 5 views today
