Posledný rok bol v podnikoch mimoriadne stresujúci – pre manažérov i pre zamestnancov. V mnohých prípadoch išlo o prežitie firmy, prečkanie „hladového“ obdobia bez zákaziek, udržanie si platu, miesta, perspektívy… Potom prišli prepúšťania, situácia sa znova trochu zlepšila a odrazu bolo treba s menším počtom ľudí dosiahnuť to isté alebo dokonca viac. Nie div, že sa to odrazilo na psychickej kondícii riadiacich i radových pracovníkov: stres, preťaženie, vyčerpanie, syndróm vyhorenia a straty motivácie.

Napriek tomu: na vine nie je situácia, ale spôsob, akým na ňu reagujeme.

Možno vás po skúsenostiach z posledného roka naštve vyhlásenie „za svoj stres si zodpovedáme sami“. Aké „sami“? A tie nesplniteľné termíny, kolízie úloh, ľudia, z ktorých sa už nedá vyraziť vyšší výkon?! To som si azda spôsobil ja sám?!

Nie… Zlé situácie v živote nastávajú nezávisle od toho, či sa o ne postaráme alebo nie. Proste život je zmena – a nie každá zmena býva k lepšiemu. Ale človek má rád svoju stabilitu, predvídateľnosť, a zmeny v ňom jednoducho vyvolávajú stres.

Zmeny sú nové podnety. Človek je veľmi odolný tvor, nadizajnovaný tak, aby ho nové podnety podnecovali k aktivite. Bez podnetu býva lenivý ako voš: žiadny podnet, žiadna aktivita. Najlepšie to dokladá naše ranné vstávanie. V posteli je nám dobre. Ležíme so zatvorenými očami, je nám teplučko, mäkučko a pohodlne… len keby nám tak nebolo treba ísť na záchod!

Takže keby nie toho záchodu, ani z tej postele nevstaneme.

A napriek tomu to (väčšinou) nevnímame ako stres.

Na tréningoch obvykle nechávame ľudí hovoriť, čo sú ich stresujúce situácie. Veľmi často sa pri diskusii ukáže, že to, čo jeden vníma ako stres, je pre iného ešte v rámci „normálu“. Ale ak dvaja ľudia na tú istú situáciu reagujú odlišným spôsobom, potom nemôže byť stresujúca samotná situácia, ale len spôsob, akým na ňu reagujeme!

No dobre… Takže prečo reagujeme tak, ako reagujeme?

Väčšinou to býva dané tým, aké ohrozenie v novej situácii vidíme. A to, čo všetko vnímame ako ohrozenie, závisí od toho, ako vnímame seba samého v pomere k okolitému svetu.

Ja som OK, ty si OK – tak dokelu, prečo nie je aj robota OK?

V teórii komunikácie existuje oblasť, ktorá sa nazýva transakčná analýza. Opiera sa o rôzne typy sebavnímania, ktoré vyhodnocuje podľa toho, čo všetko vnímame ako „OK“. Pritom porovnáva naše sebavnímanie v pomere k tomu, ako vnímame iných ľudí a prostredie.

Ak seba vnímame ako „OK“, iných ľudí a prostredie vnímame tiež ako „OK“, teda priateľské a predvídateľné, nemávame obvykle problém so stresom: veci berieme neemocionálne ako idú a tak ich aj riešime. Prah stresu máme vysoko. Máločo nás stresuje.

Ak seba vnímame ako „nie OK“, prah stresu sa nám výrazne znižuje. Naša sebahodnota je naštrbená a čokoľvek sa s nami deje, v prvom momente analyzujeme hlavne to, aký negatívny dopad to môže mať na našu sebahodnotu. Čokoľvek prichádza, vnímame najskôr ako ohrozenie, nie ako situáciu, ktorú treba riešiť. To, kde sa náš prah stresu umiestni, závisí potom od ostatných vnemov: od toho, či ľudí okolo seba vnímame ako „viac OK ako ja“ („len nech nezistia, že by som mohol zlyhať“) alebo „ešte menej OK ako ja“ („ako mám s týmito babrákmi niečo dosiahnuť?!“) a ako vnímame prostredie, v ktorom my aj ľudia okolo nás fungujeme – ako „OK“ („bude to fuška, ale keď požiadam o pomoc, tak len stratím tvár, ale výsledok dosiahneme“) alebo „nie OK“ („oni to snáď robia naschvál, nedajú nám zdroje, krátia časy a my aby sme si to odskákali na úkor nášho zdravia a rodiny!“). Ako vidíte, mnoho stresorov na pracovisku sa tým vysvetľuje.

(Mimochodom, celkom vedome používam „sebavnímanie“ alebo „sebavidenie“ miesto „sebaobraz“. Kým „sebaobraz“ je fakt a čo s tým už narobíme, „sebavnímanie“ je len proces a ako taký ho môžeme hocikedy zmeniť.)

Ako sebavnímanie spúšťa stres?

Už sme si povedali, že na každú situáciu nejako reagujeme. Ak na ňu reagujeme ako na ohrozenie, spúšťa v nás stres.

Kombináciou výchovy, zážitkov, sebavnímania a osobnostných preferencií dostávame mapu situácií, v ktorých obvykle ľudia zlyhávajú. Najčastejšie sa stretávame s týmito stresujúcimi typmi sebavnímania:

• „snaž sa!“
• „švihaj, pridaj!“
• „vydrž!“
• „buď perfektný!“
• „ulahoď mi!“

„Snaž sa!“

Majitelia tohto stresujúceho presvedčenia väčšinou vyrastali v prísnom, na výkony a vyhovenie zameranom prostredí. Z neho si odniesli presvedčenie, že kým sa skutočne nespotia, nebola ich práca dobrá. Často mávajú tendenciu z dvoch ciest si zvoliť tú tŕnitejšiu, dlhšiu a ťažšie schodnú – a potom nestíhajú a ich prostredie z nich po chvíľke ľahko znervóznie.

Keď takýto človek dostane niekoľko náročných úloh v krátkom slede, musí na ne venovať viac času – a to aj na úkor svojho osobného. Pozerá na zadanie ako na ťažkú životnú skúšku a jeho úlohou je zvládnuť aj tú. Navyše sa málokedy obráti s prosbou o pomoc na iných, pretože by to v jeho očiach vyzeralo ako nedostatočné snaženie sa. A tak sa pomaly vyčerpáva, až vnútorne celkom vyhorí, pretože bojuje nie s úlohami, ale sám so sebou.

Čo robiť, ak ste majitelia tohto stresora? Presmerovať pohľad zo svojho heroického nasadenia na skutočnú potrebu výsledku a začať stanovovať priority. Začať zisťovať, čo je minimálna hranica úspešného naplnenia úlohy a držať sa len tej. A naučiť sa prijímať i poskytovať pomoc.

„Švihaj, pridaj!“

Tento stresor sa vyskytuje u ľudí, ktorí sú od prírody rýchli a urobili si z toho svoju odlišovaciu črtu. Byť rýchlejší ako ostatní ich napĺňa spokojnosťou a sebahodnotou. A tak keď príde nejaká práca, pustia sa do nej na plný výkon. A keď čoskoro nato dostanú novú úlohu, zrýchlia. A tak ďalej – až dovtedy, kedy už skutočne nevládzu.

Obvykle keď nevládzu, nemajú problém poprosiť niekoho, aby im pomohol. Ale pozor: ten druhý nikdy nepracuje tak rýchlo a tak dokonalo, ako by si to predstavovali! A navyše, len čo sa objaví na obzore nová úloha, už si ňou zapracú svoj čerstvo uvoľnený priestor…

Okrem toho úlohy k nám neprichádzajú presne v tom poradí, aké nároky na kvalitu výstupov majú. Najlepšie vždy robievame tie prvé úlohy, pretože tam sme ešte odpočinutí. Ale čo ak práve tá pätnásta musí byť urobená skutočne dokonale?

A tak pre vlastníkov tohto stresoru možno odporúčať tiež len to jedno – stanovovať si a dôsledne dodržiavať priority a plánovať si aj drobné prestoje na oddych. Keď totiž robíme všetko rýchlo-rýchlo, skôr či neskôr začneme prehliadať detaily, niečo nám unikne, a to nikdy nepôsobí dobre na kvalitu výstupov! Takže ak príde nejaká úloha citlivá na kvalitu výstupu, bude lepšie zvoľniť tempo a robiť radšej precíznejšie a nie tak rýchlo.

„Vydrž!“

Pri tomto stresore sa snažíme navonok tváriť, že je všetko v poriadku, že zvládame „ľavou zadnou“ – a pritom nám naložená záťaž už pomaly láme chrbát… Ľudia s týmto stresorom si tak zakladajú na tom, aby v očiach ostatných vyzerali tvrdo, sebestačne a nezlomne, že toho na seba nechajú naložiť nerozumne veľa. Strach z toho, že by ich mohli považovať za slabých, je oveľa silnejší ako strach z toho, že budú mať zdravotné problémy. A tak nechajú na seba nakladať úlohu po úlohe, tvária sa, že všetko zvládajú _ a väčšinou to aj zvládnu, až kým ich vlastné zdravie nezastaví!

Pravda je však taká, že ľudia nás majú radi a obdivujú nielen kvôli tomu, čo všetko dokážeme a čo všetko sa dá na nás naložiť, ale aj preto, že vieme byť ľudskí, prístupní, že sa vieme tešiť zo života… a to nedokážeme, keď sa nevieme týždne a mesiace vyhrabať z roboty!

Preto ak máte tento stresor, naučte sa nepredstierať svetu, že ste Superman. Priznajte si, že niečo aj nezvládnete. Že je toho na vás priveľa. Nechajte si pomôcť od ostatných, ak už ste si na seba toho nabrali priveľa: „vieš, rád to pre teba urobím, ale aby to bolo načas, potrebujem od teba, aby si v tom čase miesto mňa urobil…“. Neprijímajte útrpne ďalšiu a ďalšiu prácu. Nie je v záujme ani vás, ani zamestnávateľa, aby ste ostali dlhodobo práceneschopní!

„Buď perfektný!“

Perfekcionisti sú stresovaní každou situáciou, kde by museli dať z ruky niečo „nedokonalé“. Preto všetko niekoľkokrát kontrolujú a overujú, istia sa na každom kroku – a to im užiera priveľa z ich výkonného času.

Problém s perfekcionistami je ten, že ich osobný štandard býva obvykle nastavený oveľa vyššie, než si samotná situácia a úloha vyžadujú. Tam, kde by stačilo 80%, doťahuje to perfekcionista na 110%, pričom toto dotiahnutie ho stojí 50% viac času a 60-70% viac energie! V istom bode začne potom aj perfekcionista robiť chyby – a to ho zasiahne presne tam, kde to najviac bolí: v pocite vlastnej hodnoty.

Pre perfekcionistov je vhodné pri každej úlohe rozhovorom so zadávateľom alebo odberateľom zistiť, kde je nutné minimum, ktoré treba naplniť. A potom sa sústrediť na toto minimum a nie na svoju perfekcionistickú predstavu, ako by vec mohla vyzerať, keby bola dokonalá.

Ale povedzme si pravdu – niekedy sa potrebuje aj perfekcionistická dušička „vyšantiť“, inak bude večne nespokojná. A tak z času na čas, keď je voľnejšie, si vyberte nejakú „pikošku“, čo vás oslovuje, a tú naplňte k svojej dokonalej pýche a spokojnosti – a potom sa za ňu nechajte aspoň chvíľku oslavovať!

„Ulahoď mi!“

Posledný z piatich stresorov sa zakladá na tom, že chceme každému, kto za nami príde s prosbou o pomoc alebo prácu, urobiť dobre. Jednoducho nevieme povedať nie. To preto, že svoju sebahodnotu odvodzujeme od toho, koľko ľudí nás má rado. A ak chcete byť obľúbení, nesmiete odmietať… a tak sa nakoniec majiteľ tohto stresora nájde uprostred prác, ktoré nepatria do jeho povinností, a jeho vlastné úlohy ležia bokom neurobené.

Tu pomôže jediné – naučiť sa hovoriť „nie“: jemne, taktne, ale rozhodne. Môžeme povedať „nehnevaj sa, ale práve teraz mám priveľa práce, rád pomôžem, ale až na budúci týždeň“. Takto si vytvoríme dostatočný priestor pre našu vlastnú prácu a úlohy iných, ktoré by pri našom pôvodnom štýle obvykle pristali na našom stole, budú musieť čakať. Niektoré z nich však nemôžu čakať – a tak ich bude musieť urobiť niekto iný. A to, čo zostane, môžeme urobiť potom my, aby sme vyhoveli ľuďom okolo seba i našej potrebe byť nápomocný.

Niekedy stres vyvoláva reakcia na iných

V centre každého stresu stojí človek – my. Niekedy reagujeme na situácie a to, ako v nich trpí náš pocit sebahodnoty. Inokedy reagujeme na iných ľudí a ich menej príjemné zvyklosti.

Každý z nás je iný. Máme svoje povahy, hodnoty, postoje, životné skúsenosti. No a niekedy sa na pracovisku stretnú dvaja ľudia, ktorí sa nijako „nemôžu“.

Práca v takýchto podmienkach je predprogramovaná na konflikt. To len zvyšuje náš pocit stresu pri práci.

Ako sa zachovať v takýchto situáciách, to popisuje tento článok.

Kto sa príliš identifikuje s prácou, riskuje vyhorenie

Jedna z príčin prílišného stresu a neskoršieho vyhorenia je, keď našu sebahodnotu odvíjame od toho, ako sa nám darí práca. Inými slovami, keď sa identifikujeme s tým, čo robíme.

Identifikovanie sa s prácou spočiatku vyzerá neškodne: robíme to, čo robíme dobre, vieme to o sebe a tak v tom vynikáme. Máme pôžitok robiť to, čo robíme dobre. Chceme robiť viac toho, čo nás baví. A odrazu trávime v práci dlhé hodiny a kamkoľvek sa pohneme, nosíme prácu so sebou v hlave… Sedíme pri televízore, pozeráme futbal, ale náš rozum rozoberá zajtrajší míting s akcionármi a čo komu povieme a čo povie nato on nám… Hovorí vám to niečo? Ak áno, pozor – ste v etape stresu z nevyváženého života!

Ten popis hodne odráža moju vlastnú skúsenosť. Tiež som začala robiť niečo, čo ma nekonečne bavilo, čo som robila dobre a za čo ma všetci chválili. Tak som sa do toho zahĺbila, všetku svoju mentálnu kapacitu som venovala svojmu projektu a ten napredoval skutočne vynikajúco… Úspech striedal úspech, len časom som začala byť akási bez vôle. Ešte stále ma chválili, ešte stále mi závideli výsledky, len mne tie výsledky už neprinášali také uspokojenie! Deň po dni to isté. A stále viac toho istého. Jedného dňa som sa ráno načiahla, že zapnem počítač – a ruka zostala stáť asi centimeter od gombíka a nepohla sa ďalej. Nedokázala som ho stlačiť. Prišlo mi zle od žalúdka, celé moje vnútro sa roztriaslo a musela som od počítača odísť. Zazvonil telefón – a ja som ho nedokázala zdvihnúť… Dva najbližšie týždne som potom trávila nanútenou dovolenkou, než sa to trochu rozchodilo. Diagnóza: vyhorela som.

Odvtedy si dávam veľký pozor, aby som mala rozbehnuté aspoň dve konkurenčné veci. Jednu pracovnú a jednu súkromnú. Prepínam sa medzi nimi podľa toho, kedy ktorá potrebuje viac času. A keď sa mi stane, že sa príliš zahĺbim do jednej, tá druhá ma začne tak silno priťahovať, že sa teším, až sa budem môcť znova prepnúť. Fyzicky je to síce náročné, ale to, čo na stresových hormónoch dostane organizmus počas tej prvej, dokáže urýchlene odbúrať počas tej druhej.

Čo to s tým stresom vlastne je?

Tu sme sa dostali do bodu, kedy je dobré povedať si, čo to taký stres vlastne je. Už sme si povedali, že je to reakcia na zmenu v prostredí. Každá nová situácia ja taký maličký stres. Nevieme, nakoľko nás ohrozuje. A keďže človek je tvor zraniteľný, je vybavený dobrým pudom sebazáchovy a veľmi podrobne skúma, či ho nová situácia ohrozuje a nakoľko.

Kým sme lovili mamuty, každé ohrozenie bolo potenciálne ohrozenie nášho života. Objavil sa šabľozubý tiger? Stačil len pohľad naň a náš mozog okamžite vypol svoju racionálnu časť (ktorá je z hľadiska zvyšku mozgu pomalšia) a prešiel na čisto pudové reakcie. Útek? Alebo niet kam utekať a bude útok? Do organizmu sa vystreknú špeciálne hormóny, ktoré zahustia krv v prípade, že by sme boli poranení. Zúži sa nám zorný uhol, ale zostrí sa nám zrak (odtiaľ problémy s migrénami). Cievy sa zúžia, aby cez ne nepretekalo toľko krvi (odtiaľ problémy s tlakom a infarktom). Telo zmobilizuje všetky energetické rezervy, aby vedelo situáciu riešiť (odtiaľ problémy so žalúdočnými vredmi). Svalstvo sa napne, stuhne a vytvorí „exoskelet“, ktorý ľahšie odoláva poraneniam (odtiaľ problémy s chrbticou). Svaly sa začnú chvieť, aby boli pripravené na beh. Tiger zaútočí – a my ako veverica skočíme na najbližší strom rýchlosťou, ktorú by do nás nikto nepovedal!

Tým skokom alebo útekom pred tigrom dochádza k fyzickej námahe, ktorou sa postupne z nášho organizmu vyplavia všetky tie stresové hormóny, ktoré sú síce v danom okamihu veľmi potrebné, ale z dlhodobého hľadiska sú pre organizmus jed.

Časom sa šabľozubé tigre zmenili na namosúrených šéfov. Stretávame ich nie na planine, kde je nejaký strom, na ktorý sa dá vybehnúť, ale na úzkej chodbe pred našou maličkou kancelárijkou. Rozzúrený šabľozubý Ing. Koprda, vedúci útvaru, zareve: „Novák, kde je tá správa, čo mala byť hotová už včera?!“ A naše vnútorné zvieratko zareaguje stresom. Síce nejde o život, ale náš organizmus má len jedinú reakciu na tieto situácie – útok alebo útek. A tak na zdanlivú maličkosť reaguje, akoby išlo o život. Zúži sa nám zorné pole, vypne sa nám mysliaca časť mozgu a ten zvyšok sa správa, akoby chcel vyliezť na najbližší strom: zahustí krv, upevní svalstvo, rozkúri trávenie v žalúdku, pustí energiu do nôh… a čo s tým? Nemáme možnosť utekať alebo bojovať, aby sme to dostali z tela!

Takto sa nám deň po dni organizmus zanáša jedovatými splodinami stresových reakcií. Po čase sám seba otrávi natoľko, že už bez základného prísunu stresových hormónov nedokážeme fungovať. A to všetko len preto, že sme nemali čas tie pôvodné stresové hormóny odbúrať…

Stres pramení aj z našej povahy

Na nečakané stresujúce podnety ako šabľozubý Ing. Koprda reagujú rôzni ľudia rôzne. Záleží to od našej povahy – od jej silných a slabých stránok. A tie závisia od toho, ako máme „zapojený“ náš mozog, aké prostredie nás formovalo a aké skúsenosti sme urobili v prvých rokoch nášho života. Vtedy sa totiž nastavujú filtre, cez ktoré prepúšťame veci do nášho emocionálneho systému. Čiže to, ktoré situácie považujeme za „ešte v pohode“ a ktoré sú už ohrozujúce, sa nastavuje v prvých rokoch života. A rovnako v prvých rokoch života sa nastavuje aj to, či budeme na ohrozujúcu situáciu reagovať skôr útekom alebo útokom… alebo elegantným poodstúpením, aby mohla prehrmieť okolo nás a skončiť na hlave niektorého z ostatných menej šťastných kolegov.

Jeden zo stresorov, ktoré vyplývajú z našej povahy, sú naše silné a slabé stránky. Pre ne platí: „Neexistujú silné a slabé stránky, existujú len silné stránky použité v nesprávnej situácii.“ Každý človek reaguje na ohrozenia tak, že sa snaží robiť viac toho, čo robí dobre, čo robí lepšie ako ostatní. Často však práve stresové situácie sú dôsledkom toho, že sme nasadzovali na nejakú situáciu svoje „silné“ stránky – a tak sa nebudú dať vyriešiť spôsobom „viac toho istého“! Ak sa chceme pohnúť ďalej, potrebujeme sa zachovať inak, než obvykle.

Potrebujeme pochopiť, že spôsob, akým vnímame svet a ako naň reagujeme, je výsledkom toho, že máme istý typ povahy. My sa v tréningoch veľmi často opierame o jednoduchú, ale vysoko výpovednú typológiu DISC (niektorí ju poznajú aj ako „farebnú typológiu“ podľa Maxa Lüschera): v závislosti od preferencie istej polovičky mozgu a v závislosti od vnútornej dynamiky sa každý zaraďuje primárne k jednému zo štyroch typov: dominantný, ovplyvňujúci, skupinový a metodický (používam terminológiu, ktorú bežne používame na tréningoch). Kým dominantný typ okamžite chytí opraty do vlastných rúk, zavelí a zorganizuje ostatných pod svojou vlajkou, ovplyvňovač väčšinou elegantne vykľučkuje, skupinový do nich neúmyselne vletí a potom nimi tíško trpí a metodický sa pustí plánovať a urazí sa, že ostatní nie sú ochotní čakať na jeho úsudok a začnú situáciu ošetrovať skôr, ako on veci domyslí do konca.

Pochopenie toho, ku ktorému typu patrím, má dvojaký význam. Jednak si človek vie povedať, prečo reaguje v niektorých situáciách neadekvátne a prečo mu stres navodzujú veci, na ktoré ostatní reagujú ľahostajne. Keď vieme, v ktorých situáciách „nehviezdime“, dokážeme sa im buď vyhnúť, alebo v nich vedome nasadíme neobvyklé správanie – teda nebudeme reagovať cez autopilota, ale zapojíme rozum a vôľu.

Na druhej strane, pomáha to poznať aj motívy, slabôstky a ťažkosti ľudí okolo nás. Odrazu už nepríjemný, do telefónu vykrikujúci kolega nie je „hnusný ksicht“, ale len človek, ktorému práve dodávateľ posunul termíny a on nemal čas preplánovať si to a musí hasiť bez dokonalej prípravy… Pri takomto poznaní ľudí sú aj medziľudské stresy a konflikty menej pravdepodobné, pretože zvláštnosti našich kolegov neberieme ako naschvály a neokrôchanosť, ale ako dôsledok situácie, na ktorú nemajú vytvorené vhodné rutinné reakcie.

Niekedy je stres zapríčinený pracovnými podmienkami

Aj keď už poznáme dobre seba a iných a dostali sme vlastné reakcie na nečakané situácie pod kontrolu, ešte stále je tu jeden významný zdroj stresov na pracovisku – stresy spôsobené nevhodnými pracovnými podmienkami.

Zlá správa: s týmto typom stresorov vieme robiť len veľmi málo. Vieme zasa začať od seba a snažiť sa ustriehnuť našu reakciu na príkoria, ktoré pre nás nevhodné pracovné podmienky predstavujú. Potrebujeme znechutenie zachytiť skôr, než sa z neho stane postoj – než začneme cielene vyhľadávať, čo zasa nie je v poriadku.

A môžeme sa dožadovať nadriadených, aby nám vytvorili podmienky, v ktorých sa dá ľudsky fungovať.

Stres je normálny, ak ho nie je priveľa

Už som hovorila, že človek je tvor lenivý a bez nejakého stresujúceho momentu nevidí dôvod niečo so sebou robiť. Stres vzniká vtedy, keď zistíme, že je rozdiel medzi „malo by byť“ a „je“. A pretože tento rozdiel je v ľudskom živote pomerne bežný, je aj stres pre náš život celkom bežný sprievodný jav. Dokonca nie každý stres je nepríjemný – sú aj stresory, ktoré nás motivujú k akcii. Vôňa rannej kávy nás môže vyhnať z postele rovnako dobre ako drnčanie budíka!

Ľudský organizmus má vybudované dobré a funkčné mechanizmy, ako nežiadúce chemické dôsledky stresu odstrániť. Problém nastáva len vtedy, ak sa stresové situácie premnožia a náš metabolizmus „nestíha“. Vtedy dochádza k postupnej akumulácii hormónov v organizme, mení sa spôsob, akým telo reaguje na podnety a z toho sa mení aj spôsob, akým na podnety reaguje psychika.

Ako zmierniť dopady stresu?

So všetkými týmito informáciami si už vieme vytvoriť niekoľko jednoduchých pravidiel, ako zmierniť dopady stresu.

1. „Klin sa klinom vybíja.“ Negatívny stres môžeme neutralizovať „pozitívnym“ stresom. Za pozitívny stres považujeme činnosti ako častý smiech (rozhýbava bránicu, uvoľňuje stuhnuté hrudné a brušné svalstvo a zvyšuje prísun kyslíka do organizmu), nežné dotyky (v tom aj bozkávanie a sex, ktoré do organizmu vypúšťajú „neutralizačné“ hormóny) a robenie obľúbených aktivít a prepínanie sa medzi pracovným svetom a súkromným svetom (možno aj súkromie je stresujúce, ale sú to iné situácie, takže nedochádza aspoň k psychickej únave ).
2. Keď je organizmus zaplavený stresovými hormónmi, treba ich dostať z tela von. Najlepší na toto je pohyb: rýchla chôdza, vybehnúť po schodoch, ale aj šport cez víkend (napríklad futbal s kamarátmi) alebo pre ženy brušné tance (robia s telom to isté čo smiech – uvoľňujú zatuhnutý „exoskelet“). Ak nie ste zrovna „pohybový“ typ, skúste svalovú relaxáciu. Spočíva v tom, že silno a náhle napnete svalstvo (najčastejšie šije, ramien a rúk), vypúlite oči a vyplazíte čo najviac jazyk, sekundu-dve tak držíte a potom svalstvo uvoľníte.
3. Tým sme sa dostali už k relaxačným cvikom. Keďže priveľa stresu pôsobí zatuhnutie svalstva trupu (hlavne šije a ramien), treba tieto miesta rozcvičovať a uvoľňovať. Jedno z dobrých cvičení na uvoľnenie svalstva krku a ramien je „moja hlava je balón na nitke“: postavíme sa vzpriamene, predstavíme si, ako hlava je balón napustený héliom, ktorý chce vystúpiť čo najbližšie k povale, a pomalými uvoľňujúcimi pohybmi krku zo strany na stranu sa snažíme hlavu čo najviac priblížiť k stropu. Výhoda tohto cvičenia je, že nám nielen uvoľní ramená a šiju, ale aj psychicky nám rozšíri uhol pohľadu – hlava sa stáva pohyblivejšia i do strán.
4. Psychická relaxácia. Túto možno dosiahnuť buď počúvaním vhodnej relaxačnej hudby (napr. binaurálnej), alebo na internete sú voľne prístupné aj špecializované nahrávky na boj proti stresu na stiahnutie (klik pravým tlačidlom myši a nechať cieľ “uložiť ako” do vlastného počítača, inak sa vám to otvorí v prehrávači a má to 30 minút). Takisto dobrá psychická relaxácia je navyknúť sa žiť v „tu a teraz“, t.j. nešpekulovať priveľmi o budúcnosti a nerozoberať minulosť, ale sa sústrediť len na to, čo práve robíme, a robiť to s takým nadšením, akého sme schopní. Pri takomto prístupe k robote si náš vyčerpaný mozog dobre oddýchne.
5. Sú aj ezoterickejšie metódy, napríklad meditácia alebo cvičenia typu čchi-kung, tai-či a žam žung, ale tieto potrebujú svoj čas, takže pre začiatok by stres len zvyšovali. Ak si však ten čas nájdete, oplatí sa venovať ho práve na tieto cvičenia: posilňujú stresuodolnosť a zvyšujú aj fyzickú odolnosť a výkonnosť.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.

http://www.ibispartner.sk

 2,710 total views,  6 views today

0

0