Existuje reč, ktorou hovoríme všetci, ale len málokto si to uvedomuje. Ide o neverbálnu komunikáciu, teda o našu reč tela.
Martin Avis z The Avis Consultancy už takmer 30 rokov pôsobí v reklame, marketingu, predaji a tréningu. Dnes vedie poradenskú reklamnú firmu s klientmi v Európe a USA a vzdelávaciu firmu pre oblasti tréningu a manažmentu a vydáva elektronický časopis BizE-zine.
Keď hovoríme s inými ľuďmi alebo stojíme pred publikom, náš postoj, gestá, pohyby očí a celkové správanie prezrádzajú podstatne viac než to, čo hovoríme.
Hovorí sa, že ženy odvodzujú až 80% významu konverzácie z neverbálnej komunikácie. Muži v tomto trochu zaostávajú a na „neverbálku“ sa spoliehajú asi len v tretine prípadov. Ak však niekto začne podvedome vysielať „nesprávne“ signály, ktorú sú v rozpore s tým, čo práve hovorí, väčšina z nás si to všimne a význam jeho výpovede sa tým prinajmenšom oslabí, alebo sa celkom zmení.
Reč tela je fascinujúca oblasť pre ďalekosiahle štúdium, avšak z pracovného hľadiska vám postačí sústrediť sa na niekoľko hlavných prvkov neverbálnej komunikácie, keď chcete zlepšiť spôsob, akým vás vníma vaše prostredie. Stačí vlastne len nastaviť svoje vystupovanie na predstavy a očakávania, ktoré publikum spája s vašou rolou. Odrazu začnete vyzerať dôveryhodne a presvedčivo. Vyskúšajte si nasledovných päť krokov:
Osobná zóna
Každý z nás má istú hranicu, po ktorú sa k nemu možno bez problémov priblížiť. Američania a obyvatelia severnej Európy stávajú obvykle asi meter od seba, kým v južnej Európe a Ázii to môže byť kľudne aj kúsok menej. Ľudia z vidieka majú radšej väčší odstup, mestskí ľudia sú zvyknutí na tesnejšie spolužitie. Veľa závisí aj od typu situácie – v „spoločenských“ situáciách sú si ľudia podstatne bližšie ako v obchodných rokovaniach.
Okrem toho je možné, že vaša osobná zóna je užší ako zóna toho, s kým hovoríte. Pozorujte preto ľudí, keď s nimi hovoríte, a keď zistíte, že od vás spätia – jednoducho cúvnite a nechajte im „viac vzduchu“. Neobmedzujte ich osobné „teritórium“, lebo budú reagovať útočne a nepriateľsky!
Pohyby očí
Obvykle mávajú ľudia problém s očným kontaktom. Ak však chcete, aby vás druhí prijímali, musíte strach z očného kontaktu prekonať. Pozor však na správnu „dávku“! Ak niekoho pridlho fixujete, vyzerá to nedôveryhodne – akoby ste útočili, zastrašovali alebo sa snažili niekomu vnútiť svoju predstavu.
Keď stojíme pred miestnosťou plnou ľudí, je dôležité, aby sme z času na čas pozreli na každého poslucháča.
Martin Avis rozpráva: „Keď ma nedávno pozvali do Ameriky, aby som urobil prednášku pre asi 40 obchodníkov, len málokto ma poznal. Prednáška prebiehala dobre a ja som sa snažil o čo najlepší očný kontakt. Počas prestávky prišiel za mnou jeden z poslucháčov. Poďakoval mi za zaujímavú prednášku a súčasne sa ospravedlnil, že ma urazil. Prekvapene som sa ho spýtal, ako na to prišiel.
‘Nuž, včera som robil dlho do noci a po prvých dvadsiatich minútach vašej prednášky som jednoducho musel zívnuť. Potom ste sa na mňa už ani raz nepozreli, nuž som si myslel, že vás to nahnevalo.’
Popravde rečeno, ja som to zívnutie vôbec nezaregistroval! Jednoducho sedel mimo môjho obvyklého zorného uhla a ja som sa tak sústredil na okukovanie všetkých ostatných ľudí v miestnosti, že tento jeden mi unikol…
Po zvyšok dňa som mu venoval dostatok pozornosti a chlapík sa ukľudnil. Ale ja som si musel povedať, že keby to bola tá najrozhodujúcejšia osoba v miestnosti, tak som maličkou chybičkou mohol poškodiť úspech celej akcie!“
Výzor
Možno zdôrazňovať slušné oblečenie pôsobí staromódne, ale pravidlo „nikdy nedostanete druhú šancu urobiť priaznivý prvá dojem“ platí dnes rovnako ako vždy.
Odborníci hovoria, že prvých 5 sekúnd je dôležitejších ako celá nasledujúca hodina. Tesne pred vystúpením si ešte skontrolujte všetky tie „drobnosti“ ako účes, zuby, nechty, topánky a dych. Ale súčasne sa postarajte o to, aby ste sa ukázali v svojom najlepšom svetle, a to aj keď je to stretnutie „v neformálnom oblečení“. Je totiž priepastný rozdiel medzi špinavými džínsami a pokrčeným prepoteným tričkom a čistými pohodlnými safari alebo cargo nohavicami a pólo tričkom. Pamätajte si – oblečte sa s úctou k sebe samému a budete automaticky oblečení aj s úctou voči publiku.
Ruky
Vaše ruky sú signálne zástavky – nech robíte, čo robíte, sústavne vysielajú signály.
Pozrite napr. na politikov. Všetci používajú ruky na to, aby podporili svoje slová. Sekavý pohyb u Johna F. Kennedyho alebo otvorená dlaň Tonyho Blaira vysielajú vizuálny signál priamo do pravej mozgovej časti každého poslucháča a podporujú slová, ktoré obvykle končia v ľavej mozgovej polovici. Čo teda robiť s rukami?
Hlavne ich nenechajte na náhodu! Vaše ruky a ramená sú rovnako dôležité ako tie zložité diagramy, čo premietate. Je päť miest, kde naše ruky obvykle skončia:
- Vo vreckách. Nerobte to! Síce sa cítite príjemne a prirodzene, ale signál sa interpretuje ako pravý opak. Budete pôsobiť neprirodzene, nedbalo a násilne.
- Skrížené za chrbtom. Vyzeráte potom povýšenecky a arogantne, takže by ste sa tomuto gestu mali vyhýbať.
- Uvoľnene vám „klimbajú“ po boku. Väčšina ľudí sa takto necíti veľmi dobre, ale napodiv z pohľadu publika je to celkom prirodzený postoj. Vyzeráte, ako keby ste neboli v napätí.
- Opreté o bok. Toto je veľmi pozitívna pozícia, lebo vysiela signál o tom, že sa cítite sebaisto. Neprežeňte to však! Používajte tento postoj hlavne vtedy, keď prestanete hovoriť a umožňujete poslucháčom spracovať to, čo ste práve povedali.
- Pohybujúce sa okolo tela v gestikulácii. Používajte signály rúk na podporenie svojich výpovedí – otvorená dlaň signalizuje úprimnosť, zaťatá päsť agresiu alebo rozhodnosť, pichanie ukazovákom do vzduchu nepriateľskosť a útočnosť. Dajte si súčasne pozor na národne zvláštnosti. Spojený palec a ukazovák u nás znamenajú „v poriadku“, ale v Dánsku môžu byť urážlivé.
Čítajte reč tela poslucháčov
Nie ste v miestnosti jediný, kto komunikuje neverbálne. Naučte sa rozoznávať podvedomé signály, ktorými vás zásobuje vaše obecenstvo:
- Naklonená hlava a priamy očný kontakt signalizujú vnútorný súhlas.
- Zdvihnuté obočie a predklon signalizujú sústredenú pozornosť. (Pozor – zdvihnuté obočie a vrásky námahy na čele niekedy signalizujú aj, že poslucháč nerozumie alebo nestíha. Skúste rozprávať pomalšie a hlasnejšie.)
- Uhýbavý pohľad a ohryzávanie pera alebo nechtov ukazujú neistotu.
- Ruky prekrížené na hrudi môžu signalizovať neprístupnosť.
- Ruka pri brade ukazuje, že poslucháč zvažuje vaše slová.
Na záver
Najlepšie pravidlo pre vylepšenie vlastnej reči tela je pozorovať iných prezentátorov a snažiť sa zistiť, prečo sú dobrí alebo zlí. Pozorujte, ako dosahujú to, čo chceli dosiahnuť. Zaoberajte sa tým, čo hovoria, i tým, ako to hovoria a ako pritom nasadzujú svoje telo.
Zakaždým, keď robíte prezentáciu, snažte sa na záver odosobniť a rozobrať, kde ste mali úspech a čo za ním stálo. Pozrite sa, čo by ste mohli spraviť lepšie. (Nebojte sa, že na nič neprídete. Práve po prezentácii, ktorá neprebiehala celkom podľa vašich predstáv, máva človek najjasnejší pohľad a najhutnejšie nápady na zlepšenia.)
A pamätajte si: potlesk neznamená vždy, že ste boli mimoriadne dobrí (možno len publikum sa chce ukázať v zdvorilom svetle), tak ako ľahké pochrupkávanie vzadu v miestnosti nemusí nevyhnutne znamenať, že ste zlyhali (možno len šéf mal príliš sýty obed)…
1,693 total views, 7 views today
