Oleg Vishnepolsky sa na LinkedIn pred časom posťažoval:
Prijal som do zamestnania človeka po pätdesiatke. Nemala by to byť veľká vec, ale bola. Nedokážete si predstaviť, aký veľký odpor som musel prekonávať.
“Nikdy nebude zaberať naplno.” “Nezapadne do našej kultúry.” “Bude často práceneschopný.” “Je prekvalifikovaný.” A podobne.
Nikto nevyslovil, že je príliš starý. Všetci boli “politicky korektní”.
Ešte teraz, po mnohých rokoch, ma tieto poznámky stále vytáčajú.
Musel som si dupnúť, aby som ho mohol prijať.
Dlhého príbehu krátky zmysel: Bol to jeden z najlepších pracovníkov, čo som kedy prijal. Všetci sme sa od neho naučili. Pre podnik bol konkurenčným prínosom.
Mali by sme prestať nazývať ľudí po päťdesiatke, že sú “prekvalifikovaní” alebo “už za vrcholom”.
Miesto toho by sme mali používať slová ako ostrieľaný, veľmi skúsený, “niekto, od koho sa môžem naučiť”, niekto, kto vďaka svojej skúsenosti dokáže podstatne ovplyvniť prostredie či biznis.
Jeden z komentujúcich (tiež nie najmladší ročník) pridal veľmi zaujímavý uhol pohľadu:
“Keď mladšie ročníky pôjdu na materskú a budú vychovávať deti, budú na to potrebovať čas – a niekoho, kto ich v práci zastúpi.”
Ako to vidíte vy? Sú ľudia po päťdesiatke motivačne a výkonnostne rovnocenní s mladšími ročníkmi? Kde vnímate ich silné a slabé stránky?
Samozrejme, záleží od človeka… ale isté rozdiely tu sú a je dobré rátať s nimi. Nie “jedna veľkosť sadne všetkým”.
4,219 total views, 15 views today
