Peter Štefánik je manažér pre EB&R a talent manažment v Continental Matador Rubber, s.r.o. Celý život pôsobil v HR a vo vlastnej firme si získal chýr človeka, ktorého názor je dobré poznať a ktorý každú situáciu a príkorie dokáže premeniť na osobný rast. Centrála materskej firmy v Nemecku mu dôverovala natoľko, že ho využila dvakrát v zahraničí – raz ako projektového manažéra v Indii a druhýkrát ako člena centrály so špecifickou expertízou a celosvetovou pôsobnosťou.

Peter Štefánik je ešte „mladý človek“ – a zrejme ním zostane až do smrti! Má na to povahu – optimizmus sa spája s odolnosťou, pragmatizmus zas s ľudským rozmerom. Kedysi sa orientoval hlavne na šport, hrával futbal a tam získal postoj tímového hráča so silnou orientáciou na výsledok. Neskôr vyštudoval psychológiu a techniku v Nitre a mal to šťastie, že hneď po škole nastúpil do práce, kde mohol využívať presne to, čo študoval. „Hneď som šiel tie veci, ktoré som poznal zo školy, implementovať do praxe,“ spomína. „Musel som sa naučiť, ako to do tej praxe dostať… Bola to dobrá škola života – po škole hneď do reality a trénovať obchodných zástupcov, ako majú predávať! Našťastie som mal kolegu, ktorý bol vekovo i služobne starší, a od neho som veľa odpozeral. Aj tak to však bolo náročné – a veľa mi to dalo.“

Jeho nová práca bola spojená so sťahovaním do celkom iného regiónu. „Keby mi bol niekto na vysokej škole povedal, že budem bývať v Považskej Bystrici a robiť v Púchove, bol by som sa zasmial, že to asi nie, že veď tam už končí svet… Sám pochádzam od Nových Zámkov a tam som mal vybudované zázemie, známych a kamarátov. Tu som nepoznal nikoho, ale šiel som za manželkou. Bolo to náročné. Vlastne celý rok 2001 bol pre mňa zlomový – svadba, sťahovanie sa, práca. Vtedy som sa zamestnal aj v niekdajšom Matadore. Pamätám, že asi tak mesiac pred svadbou som mal zdravotné problémy a šiel som k lekárovi. Výsledky vyzerali byť v poriadku, tak sa ma spýtal, či nemám veľké stresy… Ani nie, hovorím mu, len som pred pol rokom stratil prácu, idem sa ženiť, idem sa sťahovať, ale nič iné… 🙂 ͵No tak je to jasné‘, zvolal. ͵Hovorí vám niečo psychosomatika?‘ A tak som sa naučil, že aj keď si niečo nepripúšťate, akosi to na vás predsa len doľahne a prejaví sa to…

O nejaké tri roky neskôr som sa dostal už aj k manažmentu. Spolu s kolegyňou sme rozbiehali v Matadore rozvoj zamestnancov a posúvali ho od jednoduchého vzdelávania na vyššiu úroveň. Aj keď sme boli skôr tím, niekto to riadiť musel – a tak som získal svoju prvú manažérsku skúsenosť: riadil som jedného človeka. Projekt sa podaril, takže som zjavne nezlyhal. 🙂

V roku 2007 potom prišiel na Slovensko Continental a dostal som ponuku prevziať na starosti oddelenia, na ktorých som predtým pracoval – vzdelávanie, rozvoj a recruiting – v medzinárodnom kontexte. V tom čase som jazykovo ešte nebol veľmi pripravený… Tak som skočil do vody s tým, že buď uplávam, alebo sa utopím.“

India

Skutočne výrazný medzník v kariére prišiel v roku 2012, kedy Petra Štefánika nemecká centrála Continental požiadala, aby šiel robiť podporu implementácie HR procesov do Indie. „V živote som nebol v Indii, v živote som nebol v Ázii, nemal som skúsenosť so všetkými HR procesmi, ale napriek tomu chceli, aby som to šiel robiť… Tak som si povedal, že to vezmem ako medzinárodnú skúsenosť, ktorá je potrebná pri ďalšej kariére a ďalšom rozvoji. Už párkrát predtým som odmietol kvôli rodine podobnú pozíciu, napríklad v Číne alebo v Nemecku. Deti boli ešte malé a nebol som na to ani psychicky či jazykovo pripravený. Potom prišla táto ponuka; bolo to na obdobie jedného roka s tým, že tam budem dochádzať na jedno- až dvojtýždňové služobné cesty. Tu som navyše mal svoju prácu, takže tá India bola tak akosi ͵nadstavbaʹ… a taká India predstavuje diametrálne odlišnú kultúru a mentalitu!“

Nezačínalo to celkom hladko a optimisticky. „Po prvýkrát som si kládol otázku, čo tam budem robiť… Oni ani nevedeli, že im niekto príde pomáhať, a už vonkoncom nie, že to bude nejaký mladý chalan kdesi zo Slovenska! ͵Prečo nie z Hannoveru, prečo nie z centrály? A skutočne ho potrebujeme? A čo tu bude vlastne robiť?ʹ Prvé dve návštevy sme si viac-menej len vyjasňovali, ako im môžem pomôcť a že som ich neprišiel nič učiť, ale som tam na to, aby som im poradil. Nakoniec sme si k sebe cestu našli. Ku koncu aj boli smutní, že už odchádzam, a ešte aj dnes ma kontaktujú, keď si niečo potrebujú prejsť alebo potvrdiť.

India je nádherná krajina, ale kultúrne úplne odlišná od zvyšku Ázie alebo nebodaj Európy! Šiel som tam aj s tým, že nalietam veľa míľ a za tie míle tam potom vezmem aj manželku pozrieť sa. Keď som prvýkrát vystúpil z lietadla, okamžite mi skrútilo nos. Divný pach… Nejaká továreň? Kolegovia sa len zasmiali, že to nie je továreň – to je vôňa Indie… Alebo keď vám na hoteli po kúpeľni behá jašterica. To vám kulturálny tréning nesprostredkuje! To musíte len zažiť.

India má svoje špecifiká a veľa kontrastov. Je to krásna krajina, ale mnoho miest vyzerá aj ako smetiská a vy sa na tie pekné miesta musíte prebíjať cez biedu. Išli sme z letiska do fabriky a miestami som sa cítil ako na Tour de France – 80 km a ľudia stále vedľa cesty! Oni na tej ulici jednoducho žijú. Nie každému to robí dobre, vidieť deti žiť v polorozpadnutých domoch bez všetkého… Nemôžete piť hocijakú vodu. Nemôžete v reštaurácii jesť hocijaké jedlo. Po týždni som sa vrátil s tým, že manželka tam so mnou rozhodne nepôjde; radšej ju vezmem niekam inam.“

Spolupráca s inou mentalitou

„Ďalšia výzva bolo dosiahnuť, aby vás vaši indickí kolegovia akceptovali. Indovia sú veľmi hrdý národ a keď im tam odrazu príde nejaký mladý Európan z akejsi slovenskej fabriky rozprávať, ako majú robiť veci, tak ich to nepoteší. Chvíľku trvalo, než si na moju prítomnosť zvykli. Napríklad sme sa v tom prvom týždni na niečom dohodli. O mesiac som prišiel pozrieť, čo urobili, a oni sa prekvapene pýtajú: „A čo myslíš?“ „No to, čo sme sa minule rozprávali a čo to stojí v pláne!“ „Aha… a to sme mali spraviť?“ Zalapáte po vzduchu, že no veď ako inak… „Aha, no dobre – tak to spravíme nabudúce!“ Nebolo to zamerané proti mne; oni tak jednoducho fungujú. Chce to len čas a vybudovať si dôveru. Nebola to otázka týždňa-dvoch, ale otázka mesiacov.“

Aké vaše správanie napomohlo tomu, že vás akceptovali?

„Nešiel som tam s tým, že som najmúdrejší a viem, ako sa veci majú robiť; veľa z toho som ani ja nevedel, aj ja som sa šiel učiť… Videli, že som im neprišiel ͵dávať rozumyʹ, ale skôr spoločne hľadať cesty, ako sa dajú veci urobiť lepšie. A ich ochota počúvať ma skokovo vzrástla, keď videli, že to, na čom sme sa dohodli, im potom naozaj uľahčilo život a prinieslo reálne výsledky.“

Nemecko

Po roku projekt podpory skončil a hoci sa s ním Indovia lúčili s ťažkým srdcom, vrátil sa Peter Štefánik späť na Slovensko. Veľký oddych ho však nečakal: „Týždeň na to, ako som sa vrátil, mali sme stretnutie s kolegami z Čiech a zo Slovenska. Vtedy mi zavolal šéf z Nemecka, že má pre mňa ponuku… India bol len projekt, ale teraz mi núkal prácu v Nemecku, u neho na oddelení, s celosvetovou pôsobnosťou! Tak som len vyhŕkol, že sa potrebujem poradiť s manželkou, než mu odpoviem… Dostal som mesiac na rozhodovanie. Zvažovali sme pre i proti a rozhodli sme sa, že do Nemecka pôjdeme. Takže len čo som sa vrátil z Indie, už sme sa začiatkom roku 2013 sťahovali s rodinou do Nemecka. To bol jeden z najväčších míľnikov v mojej doterajšej kariére – sťahovanie aj s rodinou do krajiny, kde nehovoríte domácim jazykom.

Najbližšieho dvaapol roka som strávil v Nemecku. Mal som na starosti rozvoj ľudí vo fabrikách od Malajzie, Indie, Číny cez Južnú Afriku, Ameriku, Brazíliu, Európu… Tam som sa toho veľa naučil – o sebe, o rodine, o práci, o fungovaní, o prioritách. Zistil som, že kolegovia kdekoľvek na svete sú rozdielni čo do farby pleti, jazyka, kultúry a možno hodnôt, ale sú si veľmi podobní v tom, že tiež nevedia úplne všetko. Tiež sa musia učiť, tiež na všetko nepoznajú odpovede… dokonca ani kolegovia z centrály nie! 🙂 Zistil som, že nie som niekto, kto musí slepo prijímať veci a poslúchať predstavy niekoho ͵nadradenéhoʹ, ale môžeme diskutovať a  ak mám pocit, že niečo asi nebude fungovať, nielenže to môžem povedať – ale sa to odo mňa aj očakáva… Pre ľudí v centrále som bol rovnocenný, jeden z nich, s odlišnými skúsenosťami. Brali ma ako niekoho, kto úspešne zaviedol personálne procesy v Púchove, kto ich pomáhal zavádzať v Indii, a tak moju prítomnosť brali ako prínos, že im pomôžem implementovať veci z pohľadu závodu. Bol som pre nich vyslovene ͵človek z praxeʹ. Dovtedy keď sa snažili inovovať, chodili im z fabrík v rôznych lokalitách signály, že niečo nevyhovuje, a tak boli radi, že majú vedľa seba niekoho, kto sa na veci vie pozerať očami výrobného podniku.“

Čo vám pomohlo dosiahnuť takúto akceptáciu zo strany centrály? Obvykle nemajú HR manažéri až také dobré skúsenosti v styku s centrálou…

„Keď som sa vracal späť na Slovensko, prezradil mi môj šéf, že bol prekvapený mojou ochotou začleniť sa. Aj pracovníci na centrále sú len ľudia s vlastným životom a problémami a ak chcete uspieť, potrebujete, aby vás prijali za svojho. Hneď po príchode som začal s kolegami chodiť na obedy a na kávu – a to nie len s tými zo Slovenska a Čiech! Snažil som sa okamžite zapadnúť do tímu a oni ma bez problémov prijali – a to aj napriek tomu, že som po nemecky nevedel a pri obede sme rozprávali preto po anglicky.

Takto spätne vidím, aké dôležité bolo akceptovať, že teraz nie som na Slovensku, a neporovnávať všetko s tým, ako je to ͵domaʹ a ako je doma dobre. Keď sme boli v Nemecku, žili sme po nemecky. Počiatky neboli celkom jednoduché… Manželka musela odísť z práce, aj keď s prísľubom, že sa môže po Nemecku vrátiť. Deti šli do úplne inej školy, do inej kultúry, nevedeli jazyk… Deti sa síce rýchlo učia, ale tie dva mesiace, než sa nastavili na nové prostredie, boli ako večnosť! Aj manželka, aj deti si párkrát poplakali… Ale manželka sa začala angažovať v dobrovoľníckej skupine na škole, deti si zvykli a našli kamarátov a veci sa postupne začali dávať do normálu. Na druhej strane, to som už videl, ako tam fungujú niektorí iní kolegovia z Čiech a Slovenska, a pocítil som potrebu vyjasniť si jednu vec. Povedal som rodine, že nebudeme v Nemecku do konca života a môžeme si vybrať: buď si Nemecko užijeme a na Slovensko budeme chodiť na návštevy, alebo si povieme, že tie dva roky v Nemecku nejako pretrpíme, a budeme mysľou stále na Slovensku, s rodinou, s kamarátmi… Povedal som na rovinu, že tá druhá možnosť sa mi nepáči a som za tú prvú. Rodina to prijala za svoje. Vnútorné nastavenie veľa spraví a nakoniec, keď sme z Nemecka odchádzali, plakali kamaráti, plakali deti, plakala manželka… Tak som neskôr využil svoje nalietané míle a vzal som manželku späť do Hannoveru za kamarátmi. 🙂 “

Keď ste sa rozhodovali, že s rodinou pôjdete do Nemecka, čo ste zvažovali?

„Predovšetkým som vnímal, ako ma to môže osobnostne posunúť. Nehovorím teraz o kariére… Hovorím o tom, že sa môžem naučiť niečo nové, vidieť nové súvislosti, získať iný pohľad na svet a iné kontakty. Popri tom sme vedeli, že sa chceme vrátiť späť na Slovensko, a na Slovensku sme mali dohodnuté, že budeme mať kam sa vrátiť. Táto istota napomohla, aj keď dnes by som ju už nepovažoval za rozhodujúce kritérium. Tretia vec bola, že to bude obohatenie z pohľadu jazyka, kultúry a videnia sveta pre deti. No a štvrtá bolo to, že sme mali zo strany firmy plný servis a nemuseli sme si nič zháňať sami, vďaka čomu sa tam celá naša rodina cítila dobre a isto.

Keď sme sa rozhodovali, či pôjdeme alebo nie, ešte sme si neuvedomovali, aké dôležité začať si budovať sociálne zázemie v krajine, kam idete: od prvého dňa nezostať sedieť doma v kúte, ale sa zapájať do spoločenského života. Mali sme šťastie, že tam bola slovenská komunita, ale neobmedzili sme sa len na ňu – mali sme aj nemeckých kamarátov, kamarátov z Argentíny, z Indie, z Japonska. Dalo sa s nimi ísť na šport, na kávu, na večeru, na výlet – a vôbec nevadilo, že ste s nimi nevyrastali odmalička. Aj nové známosti vás môžu obohatiť.

Toto vnútorné nastavenie pre vás urobí zázraky. Žili tam aj ľudia, ktorí ho nemali, a tí na všetkom vyhľadávali to zlé, miesto toho, aby vnímali to dobré. Ja si tak nedokážem predstaviť život; odoberá to energiu. Miesto toho, aby som sa na niečo tešil, mám pocit, že „zasa niečo musím“. Ja sa radšej na veci teším a získavam z nich maximum.“

Videli by ste pre seba ešte nejakú výzvu, nejaké nové zahraničné pôsobenie?

„Možno Ameriku, USA. V Amerike som bol dvakrát vo fabrikách, čo tam máme, a ten štýl života je taký… zaujímavý. 🙂 “

Hodnoty

Ktoré hodnoty sú v biznise pre Vás dôležité?

Transparentnosť. Tá umožní partnerom porozumieť, prečo robíte to, čo robíte. Stávate sa predvídateľný. Nemám dobrú skúsenosť s nepredvídateľnými ľuďmi, u ktorých od ich momentálnej nálady závisí, ako sa bude spolupráca vyvíjať – a vy väčšinou netušíte, akú práve náladu majú! A aj ja, keď som transparentný, si ušetrím pózy a štylizovanie sa a hranie sa na niečo, čo nie som. Som autentický. Ak sa toto podarí skĺbiť s prácou, ktorú máte radi, tak ste vyhrali.

Druhá vec je niečo, čo som kdesi čítal a chytilo ma to za srdce: Poviem, čo idem robiť, a robím, čo poviem.

Ďalšia vec je férovosť – nehrať podpásovky, ale ak mám problém, tak ho priamo pomenovať a riešiť. Ono sa to z dlhodobého hľadiska vracia – tvoria sa lepšie vzťahy, hladšie spolu fungujete a môžete sa svojmu partnerovi hocikedy pozrieť priamo do očí. Kým je človek mladý a prchký, tak aj konflikty vyvolá, alebo sa im aspoň nevyhýba… a neskôr môže natrafiť znova na tohto človeka a je nútený s ním nejako vychádzať! Nikdy neviete, ako vám niekto môže v budúcnosti pomôcť – minimálne tak, že keď ste v zahraničí a stretnete sa, môžete ísť spolu aspoň na kávu a už nie ste taký osamelý.

Na druhej strane, nemá zmysel budovať za každú cenu a s každým dobré vzťahy. Nie vtedy, ak by som musel prestať byť autentický. Keď to nejde, tak to nejde; prijímam a idem ďalej. Ale ak sa to dá… Zatiaľ sa mi osvedčilo, že dobrými vzťahmi sa dá dosiahnuť oveľa viac ako agresivitou a presadzovačnosťou.

Aj v súkromnom živote sú pre mňa dobré vzťahy základom – v rodine, medzi priateľmi… Je vynikajúce mať niekoho, s kým môžete ísť na vínnu cestu alebo na hus do Grobu, pretože si dobre rozumiete. Aj keď som sám niekam išiel, snažil som sa so sebou niečo priniesť; nebolo to o tom ͵teraz som tu a bavte maʹ. Čo kam prinesiete, to potom dostávate aj naspäť. Možno i preto sa mi darilo vždy tak ľahko začleniť do nového prostredia.  🙂 “

Kto vás ovplyvnil a formoval do toho, čo ste dnes?

„Úplne na začiatku to boli moji rodičia – možno ani nie tým, čo povedali, ale ako fungovali, ako prechádzali životnými situáciami, tými dobrými rovnako ako tými horšími. Nikdy sa nevzdávali.

Oni ma aj naučili, že dokážem možno viac, ako si myslím, že dokážem… a že potrebujem zmysel pre humor, nadhľad. Nie všetko v živote je vždy ideálne, ale dá sa žiť aj v nie úplne ideálnych podmienkach, ak sa sústredíte na to dobré v tom zlom!

Veľký vplyv na mňa mal aj môj niekdajší vedúci, ktorý robil personalistu, ale bol pôvodne IT-čkár. Od neho som sa naučil procesnému videniu – rozdeliť si všetko na kroky, utriediť, zaškatuľkovať. Teraz cítim, ako mi to pomáha. Keď niečo idem robiť, automaticky mi príde, že si musím určiť zdroje, čas a kroky, teda pracovať so systémom.

Šéf a kolegovia v Nemecku ma naučili zas to, že pri práci nie sú vždy k dispozícii všetky informácie a rozhodovať sa treba aj napriek tomu. A že šéf očakáva, že nebude všetko musieť predpisovať on, ale že človek za ním príde s návrhmi, z ktorých si možno vybrať.“

Aký vplyv na svet by ste si priali mať? Akú brázdu chcete vyorať?

„Viete, čo by ma potešilo? Že keby sa povedalo moje meno, ľudia sa usmejú… a povedia si, že sú radi, že ma stretli, a že majú na mňa príjemnú spomienku.“

Čo Vás inšpiruje?

„Rodina a deti. Rád chodím do prírody. Šport – a to aj úspechy športovcov, keď si uvedomíte, koľko námahy a nasadenia sa za tým úspechom skrýva.

Inšpiruje ma história – nie kedy sa čo stalo, ale prečo k tomu došlo, čo stojí za udalosťami a ako ekonomika vplýva na dianie. Ľudia v minulosti boli veľmi múdri. Myslím tým tú naozajstnú múdrosť, ktorej sa hovorí ͵zdravý sedliacky rozumʹ. Tam sa môžeme veľa učiť. A inšpirujú ma aj iné kultúry – keď už som spomínal tú Indiu, no a potom Inkovia, Mayovia a podobné kultúry. Tam si vždy niečo nájdem.

Čo o ňom hovoria iní

Nico Widdecke Head of Human Relations BU Commercial Vehicle Tires, Continental, Tire Division	Ing. Lenka Jancíková riaditeľka SOŠ Púchov	Ing. Igor Krištofík Personálny riaditeľ a konateľ spoločnosti Continental Matador Rubber, Púchov

Ďalšia inšpirácia sú hory – napríklad naše Tatry. Keď na ne pozerám, vždy mi dôjde, že nie som až taký veľký šéf 🙂 – neposlúchajú ani mňa, ani nikoho iného… To vám vždy stiahne nohy späť na zem. 🙂 Hory ma učia pokore. Samozrejme, treba dosahovať a treba sa aj pochváliť tým, čo sa vám podarilo, ale nikdy neuletieť – čo sa mi tiež už prihodilo. Ak vám jednoducho po dlhé obdobie ide karta, všetko sa darí, ide úspech za úspechom, môžete mať tendenciu uletieť. Až sa jedného dňa od okolia o sebe dopočujete, že ste arogantný, neviete počúvať iných a nedokážete akceptovať, že iní nemajú až taký rýchly životný rytmus ako vy… Tak som sa nadýchol a vravím si: oukej, poopraviť si sebaobraz a niečo so sebou urobiť!

Niekedy, keď vás život zrazí na kolená, tak vám len dáva príležitosť postaviť sa späť na nohy ako niekto lepší. Je dobré nestrácať zo zreteľa, že nepôjde vždy všetko hladko, že veci sa pokazia a vy budete musieť prehltnúť aj nepríjemné sústo. Vtedy je dôležité oprieť sa o to, čo sa vám už podarilo, a nestratiť motiváciu. Keď je obdobie úspechov, viem si to pekne užiť, ale nezabúdam, že sa to môže zvrtnúť a budem sa musieť znova obracať, aby som z toho vyplával.“

Čo sú práve teraz v biznise Vaše najväčšie výzvy?

„Pracovný trh na Slovensku z pohľadu jednak nedostatku ľudí, ale aj nedostatku kvalifikovaných ľudí. Nastupujú nové technológie a my sme možno ešte nedorástli na to, ako ich používať; a ak áno, tak potom tých ľudí nie je veľa. Nájsť ich, získať si ich a udržať ich je výzva.

Súčasne tým, že platovo ľudia začínajú byť na tom lepšie, začínajú byť aj prieberčivejší, keď ide o prácu. Je to paradoxné, pretože v médiách počúvate o tom, ako sú ľudia nespokojní a aké sú platy nízke. V porovnaní s Nemeckom alebo Rakúskom je to pravda, ale keď to porovnáte s Indiou, Ruskom či Bulharskom, tak sa nemáme až tak zle! Keď som sa po týždni v Indii vrátil domov, zistil som, že my si tu žijeme v blahobyte: máte teplú vodu, strechu nad hlavou, keď sa chcete najesť, tak sa najete – možno nie v reštaurácii, ale aspoň v obchode si niečo kúpite, idete do školy…

Takže ľudia frflú, ale začínajú byť aj prieberčiví. Napríklad sa dnes ťažko obsadzujú robotnícke pozície. Je tu viac fabrík, sú väčšie možnosti, platy sú inak nastavené a mladí ľudia, čo dnes prichádzajú na trh práce, nemajú problém vycestovať… Kedysi, keď vám niekto nevyhovoval, mohli ste si byť istí, že na bráne čaká zopár náhradníkov. Dnes tam už nečaká nik a vy buď budete robiť s tým, čo máte, alebo rátajte s tým, že niekoľko mesiacov budete mať miesto neobsadené! Je to výzva. My ako podnik sme neboli zvyknutí robiť brandingové a recruitingové aktivity pre robotníkov. Tak dnes už robíme. Musíme. Pred piatimi rokmi sme mali 1500 žiadostí o prijatie ročne. Dnes máme 200. Dnes platíme za to, že niekto niekoho odporúčal a ten človek tu zostal. To kedysi nebolo. Nepotrebovali sme inzeráty a letáky do schránok a reklamné spoty v rozhlase na to, aby sme obsadili robotnícke miesta… V priebehu roka-dvoch sa však situácia úplne otočila.

Ďalšia výzva je práca s mladou generáciou. Nemajú problém skončiť z mesiaca na mesiac; lojalita nefunguje. Vo výrobe sa hrajú so smartfónmi a vy to musíte teraz riešiť, pretože keď vznikal pracovný poriadok, smartfóny boli ešte zriedkavé. Navyše dnešná mladá generácia nie je ochotná v práci strádať na úkor súkromia. Veľký dôraz sa kladie na tzv. work-life-balance. Preto teraz riešime flexibilné formy práce,  home-office, atď. To je niečo, čo budeme implementovať v budúcnosti.

Aká je najlepšia rada, ktorú ste kedy dostali?

„Je to rada pre nadriadených: dajte ľuďom priestor na to, aby robili chyby, aby si ͵natĺkli nosʹ a zistili, že nie všetko je len ružové. A hlavne v mladom veku, kedy ešte nemajú veľké zodpovednosti. V našej kultúre sme dlho žili v tom, že chyby neslobodno robiť a ak ich niekto urobí, treba ho poriadne vydusiť. Naučil som sa ale, že ak urobíme chybu, nie je to tragédia, pokiaľ ju v budúcnosti neopakujeme.

A ešte jedna rada ma hlboko ovplyvnila: treba robiť správne veci, nie robiť veci správne. Nikomu nepomôže perfektná, ale zbytočná robota.“

Čo bola najťažšia lekcia, ktorú ste sa v práci museli naučiť?

„Naučiť sa fungovať v úplne inom prostredí. Tým myslím Indiu a tým myslím aj Nemecko. Hovorí sa tomu ͵out of comfort zoneʹ: vystúpiť zo svojej zóny pohodlia, kde všetko je isté, predvídateľné a príjemné, a ísť do neznámeho prostredia, kde neviete, ako to bude fungovať a či vôbec. Nebolo to jednoduché, ale zistil som, že dokážem oveľa viac, ako si myslím, že dokážem. Treba si len trúfnuť a skúsiť. Keď to skúsim, čo také najhoršie sa mi môže stať? Zistil som, že v najhoršom prípade mi to nevyjde – a to je to isté, ako keď to neskúsim!

Ďalšia drsná lekcia bolo hromadné prepúšťanie niekedy v roku 2008, kedy sa rušila celá jedna divízia, Mali sme tam špičkových odborníkov, ktorým sme museli oznámiť, že sa s nimi firma lúči… To bola veľká životná lekcia. Znova ten prípad, kedy vás uprostred rozletu realita stiahla späť nohami na zem.“

Akú radu by ste dali iným manažérom?

„Nepristupovať k podriadeným ako šéf, ale skôr ako kolega. A nesnažiť sa ͵riadiťʹ ľudí. Ja sa ich snažím skôr strhnúť svojou vlastnou vnútornou motiváciou. Keď ju vidia, pridajú sa a idú za mnou. To je to, čo sa mi opláca: nie tlačiť, ale skôr ťahať. Hodne im rozprávam o tom, čo sa ide robiť a prečo veci vidím tak, ako ich vidím. Potom pokojne môžete dať ľuďom zodpovednosť. Nastavíte cieľ a cestu na jeho dosiahnutie nech si vymyslia sami. Vtedy ich práca oveľa viac baví, podávajú úplne iné výkony a hlavne – rastú s tým, čo robia.“

Na ktorý výsledok vo Vašej kariére ste najviac hrdý?

„Že sa mi podarilo fungovať aj v tej nekomfortnej zóne – a podľa spätnej väzby, čo mám, vraj celkom dobre. Podarilo sa mi implementovať veci, ktoré momentálne fungujú celosvetovo, napríklad konferencie HRD sa nám podarilo kaskádovať z úrovne manažmentu nadol, kde sa celosvetovo dnes rozprávame nie o rozvoji 200 ľudí, ale o 2000 ľuďoch.“

Čo považujete za svoje najväčšie zlyhanie?

„S tou mojou filozofiou neúspechu vlastne ani nemám nejaké pocity zlyhania, lebo keď už som neuspel, aspoň som sa naučil, čo nefunguje. Možno som nevyužil vždy všetky príležitosti, ktoré sa mi naskytovali. 🙂 “

Čo bola Vaša prvá platená práca?

„Keď som skončil strednú školu a medzitým, než som šiel na vysokú školu, tak som pracoval asi dva mesiace na stavbe. Vozil som maltu na fúriku a podobne. Tam som si uvedomil, že fyzická práca je čestná práca, ale ja pôjdem radšej študovať… Akosi som v murárčine nevidel svoje životné poslanie. 🙂 A asi je to dobré aj pre stavbárinu, že som sa vtedy rozhodol ísť študovať.“

Ktorého manažéra alebo podnikateľa obdivujete najviac?

„Troch. Prvý je Nikola Tesla, ktorý bol vynálezca i podnikateľ. Nakoniec nebol ako podnikateľ úspešný, ale ďaleko predstihol dobu s vynálezmi, ktoré ani teraz ešte možno nedokážeme využiť a musíme do nich ešte dorásť. Nebál sa preinvestovať milióny; bolo mu to jedno, pretože videl svoju víziu. Napríklad sa hovorí, že navrhol laser 50 rokov predtým, ako ho oficiálne vynašli. Kontroverzný, ale svoju dobu rozhodne predbehol.

Druhý je Steve Jobs – ani nie z pohľadu toho, čo vytvoril a ako ovplyvnil ľudstvo, ale ako na to šiel. Nebál sa byť sám sebou, hoci tým polarizoval. Bol vznetlivý a bolo mu jedno, či ho budú nasledovať alebo nie, ale mal takú silnú víziu a motiváciu, že k sebe priťahoval práve odvážnych vizionárov. Bol skôr inšpiráciou ako klasickým manažérom či lídrom, ako ich dnes vnímame. V učebnici by mohol vystupovať ako príklad toho, ako sa to nemá robiť – a pozrite, ako dopadol a čo všetko vybudoval! Je príkladom toho, že nemusíte v živote presne využívať odporúčané techniky – kto vás chce nasledovať, nájde si k vám svoju vlastnú cestičku.

A tretí je z celkom iného súdka: český kuchár Zdeněk Pohlreich. Jednak mám strašne rád jedlo a varenie, ale on má aj niekoľko reštaurácií, ktoré mu bežia, ale o tom ani veľmi nehovorí. Skôr je viditeľný tým, že niečo navarí alebo pomáha iným reštauráciám. Veľmi mi sedí jeho filozofia robiť veci jednoducho, ale kvalitne – a že efekt sa ukáže.“

Hovoríte, že rád varíte. Čo je Váš majstrovský kúsok?

„Mám dva: hamburgery a grilované rebierka. A potom ešte robím kačku na jablkách a červenom víne a ani to nie je úplne na zahodenie!“

Čo považujete za najväčšiu inováciu v poslednej dekáde?

„Smartfón.“

 16,127 total views,  2 views today

0

0