Nech už ste počuli čokoľvek, Chip Wilson nie je idiot. Zakladateľ a niekdajší CEO a predseda predstavenstva Lululemon Athletica je v skutočnosti vysoko úspešný podnikateľ, filantrop, inovátor a sám sa vypracoval na multimilionára… Idioti len zriedkavo zodpovedajú tomuto opisu.
Ale v roku 2013, keď on a jeho žena dávali interview pre Bloombergskú televíziu, nemal svoj mentálny vrchol. Keď sa ho pýtali na posledné správy o tom, že sa v podniku hromadia sťažnosti na najnovšiu špičkovú líniu športových nohavíc pre jogu, tak defenzívne zahlásil, že „telá niektorých žien sa v skutočnosti vôbec nehodia do jogových nohavíc“ a že problém je vlastne v tom, že „nohavice sa predierajú medzi stehnami podľa toho, aký veľký tlak medzi tými stehnami je“. V preklade: ak tvoje tučné stehná predierajú tvoje drahé lululenomnovské jogové nohavice, je to tvoj problém. Možno tieto nohavice nie sú pre teba.
Verejnosť to vzala ako obrovskú urážku. Ale mal Chip Wilson v úmysle urážať niekoho? Mal vôbec pocit, že niekoho uráža?
 | Heidi Grant Halvorson No One Understands You and What to Do about It
|
Bolestivá pravda je, že väčšina z nás nevyvoláva v iných tú reakciu, akú sme vyvolať chceli. Nedokážeme sami seba vidieť skutočne objektívne – tak, ako nikto nedokáže vnímať seba alebo toho druhého skutočne objektívne. Ľudia majú veľmi silnú tendenciu skresľovať informácie od iných tak, aby vyhovovali ich vlastnému spôsobu videnia sveta. Na intelektuálnej rovine to chápeme, ale veľmi zriedka si to uvedomujeme, keď k tomu dochádza.
To pre osobný i profesionálny život môže byť obrovský problém. Vďaka týmto skresleniam vo vnímaní vás ľudia nemusia mať radi, nemusia vám dôverovať, ba môžu vás až prehliadať. Ak ste sa niekedy cítili podceňovaní alebo nespravodlivo hodnotení, ak ste niekomu nechtiac postúpali po prstoch alebo ste sa zvíjali pod neférovosťou posudzovačných názorov na seba… máte pravdu. Spôsob, akým vnímame iných i seba, je všetko iné, len nie fér. Vlastne väčšina tohto procesu nie je ani racionálna – je založená na predsudkoch, zovšeobecneniach a nepružných predstavách. A, žiaľ, z veľkej časti (ale nie celkom) je plne automatizovaná.
A napriek tomu, niektorých ľudí chápeme ľahšie ako iných. Títo ľudia sa vyjadrujú a prezentujú spôsobom, ktorý umožňuje iným menej skreslené vnímanie. Hovoríme tomu, že niekto je viac alebo menej predvídateľný. Odborník na osobnosť David Funder tomu hovorí, že niekto je „dobrý terč“.
Ale čo zodpovedá za to, že je niekto predvídateľnejší ako ostatní? Funder hovorí, že ak majú ľudia presne odhadnúť niekoho iného, potrebujú byť naplnené štyri požiadavky:
- terč musí sprístupniť informácie
- terč sa potrebuje ubezpečiť, že sprístupnené informácie sú relevantné
- vnímajúci musí tieto informácie spozorovať (alebo im venovať pozornosť)
- vnímajúci musí spozorované informácie použiť správne.
Poďme sa pozrieť na tie časti, ktoré my ako „terč“ máme pod kontrolou. Aby nás iní vedeli lepšie odhadovať, potrebujeme im sprístupniť informácie o nás. Tieto informácie by mali dokladať tie naše vlastnosti a schopnosti, ktoré sa snažíme ostatným ukázať. (Keď sa dozvieme, že niekto absolvoval Harvard summa cum laude, ešte nevieme nič o jeho prístupnosti, dôveryhodnosti, kreativite alebo odolnosti voči stresu.) Ak ste teda veľmi plachí a utiahnutí ľudia, ktorí takmer nehovoria o tom, čo sa v nich deje a čo si myslia, vtedy ľudia okolo vás budú o vás vedieť len málo – a je tu riziko, že si prázdne miesta doplnia svojimi vlastnými interpretáciami a predsudkami, nad ktorými nemáte kontrolu. Môže sa stať, že v ich vnímaní si pre vás vytvoria kompletnú osobnosť, ktorá však vysoko pravdepodobne bude odlišná od toho, kto v skutočnosti ste.
Manipulatívni ľudia využívajú túto skutočnosť v svoj prospech. Napríklad máte niekoho, kto je tajnostkársky o svojich srdcových záležitostiach. Napriek tomu zisťujete, že nemá problém „zbaliť“ nejakú ženu – pretože ženy budú jeho uzavretosť interpretovať najčastejšie v pozitívnom zmysle („je taký tajuplný – má hlboké myšlienky – možno ho niekto poranil – asi je vovnútri vysoko citlivý človek“). Tieto interpretácie budú pravdepodobne oveľa lepšie ako jeho skutočná osobnosť, pretože budú obsahovať prvok romantiky.
Pre človeka je rozhodne lepšie, ak ho ostatní vedia ľahšie odhadnúť. Predvídateľnejší ľudia sú podľa výskumov psychologicky lepšie integrovaní – sú šťastnejší, spokojnejší s pracovným a súkromným životom, majú trvanlivejšie a pozitívne vzťahy, majú väčší pocit zmyslu. Majú pocit, že môžu žiť svoj život autentickejšie a viac dôverujú svojmu sebaobrazu. Ono to aj dáva zmysel – ak vás ľudia vnímajú podobne, ako vnímate sami seba, nedostávate toľko rozčuľujúcich, spochybňujúcich správ o sebe ako tí, ktorým nikto nerozumie. Život je jednoduchší a príjemnejší, ak vás ostatní vedia „čítať“ a poskytujú vám podporu a príležitosti, ktoré sú pre vás vhodné.
Pre človeka je rozhodne lepšie, ak ho ostatní vedia ľahšie odhadnúť.
Ale zrejme niekto, kto vás dobre pozná, bude vnímať vašu skutočnú podstatu, nie? Vedci to skúsili. Vzali si približne 400 ľudí, čo bývali na internáte spolu na izbách, a požiadali ich, nech opíšu toho, s kým sa delia o izbu. Odpovede boli pomerne správne v prípadoch, kedy dvojica bývala spolu viac ako 9 mesiacov. Asi tak dlho trvá, než sa vnímanie začne nakmitávať na skutočnosť. A ešte aj potom odhady neboli vysoko správne, ale skôr v spodnej škále správnosti.
A čo manželské páry? So všetkou tou intimitou by sa predsa mali poznať dobre, nie?
Nie. Takisto u manželských párov sa zistili výrazné rozdielu vo vnímaní. Tieto rozdiely sú však vysoko predvídateľné. Porovnávali sa manželské páry, ktoré nažívali normálne, i tie, ktoré využívali manželskú poradňu (tzv. skupina pod stresom). Páry pod stresom vnímali svojho partnera v menej priaznivom svetle ako nestresované páry. Takže kým Larry sám seba vníma ako v podstate zodpovedného chlapíka, ktorý len niekedy zabudne vyniesť smeti („a kto nezabudol?“), vníma ho manželka Susan ako nezodpovedného, bezohľadného, ktorý všetku špinavú prácu necháva na ňu.
Páry, ktoré neboli pod stresom (teda nepotrebovali rodinnú poradňu) mali tendenciu vnímať svojho partnera skôr priaznivo: keď Bob zabudne vyniesť smeti, Mary si povie, že zas mu hlava behá po nejakých iných veciach, ale to je pochopiteľné, ak sa vezme do úvahy, koľko roboty musí odviesť – a koniec-koncov, ľudia s výkonným mozgom bývajú predsa často tak trochu roztržití, nie?
Možno Susan má pravdu a Mary je naivná – nemožno povedať, ktorá perspektíva je správna a ktorá nie. Vlastne tým, že ide len o perspektívu, teda uhol pohľadu, je každá z nich trochu skreslená. Ale pre pracovný život je dôležité položiť si otázku: akú šancu mám, že môj nadriadený bude vnímať môj potenciál, alebo že moji kolegovia zistia, ako veľmi sa snažím?
Predovšetkým si potrebujeme uvedomiť, ako málo pozornosti jeden druhému venujeme, a nakoľko sa spoliehame na naše predpoklady.
V 80. rokoch hľadali psychologičky Susan Fiske a Shelly Taylor spôsob, ako popísať niečo, čo sa ukazuje byť všadeprítomnou tendenciou u ľudí – myslieť len toľko, koľko sa im zdá potrebné, a ani o kúsok viac. Vznikla tak metafora kognitívneho žgrloša – sedíme na zásobách mentálnej energie a obrovskej kapacity spracovávať veci, neochotní vydať z nej niečo, pokiaľ práve nemusíme. Miesto toho sa spoliehame na jednoduché, efektívne myšlienkové procesy – ani nie tak z lenivosti (hoci aj táto hrá istú rolu), ale hlavne z nutnosti. Okolo nás sa toho deje toľko, toľko by sme si museli všímať, snažiť sa pochopiť a spustiť konanie, že nemáme kapacitu na to, aby sme každému jedincovi a každej veci venovali našu plnú, nepredpojatú pozornosť.
Ľudské myšlienky musia rovnako ako všetko ostatné robiť ústupky – napríklad ústupok medzi rýchlosťou a presnosťou. Rýchlosť so sebou prináša chybovosť. Dôslednosť a precíznosť trvajú večnosť. Ľudia sú v tomto „motivovaní taktici“ – v závislosti od našej motivácie sa prepíname medzi rýchlou nepresnosťou a dôkladnou pomalosťou. Väčšinu času máme pocit, že nejde o veľa, a tak sa uspokojujeme s rýchlou nepresnosťou.
Obľúbené skratky kognitívneho žgrloša sú heuristika a predpoklady. Heuristika sú rýchle odhady typu „veci, na ktoré si ľahšie spomíname, sa dejú častejšie“. Teda ak sa nás niekto spýta „Rozčuľuje sa strýko Phil často?“ a my si pamätáme mnoho prípadov, kedy sa strýko Phil rozčúlil, pravdepodobne povieme, že áno. Ak by sme si však nevedeli okamžite spomenúť, usúdili by sme, že strýko Phil je mierny ako ovečka. Vďaka heuristike bude náš odhad vo väčšine prípadov správny – a niekedy aj nie.
Rýchlo: čo je podľa vás častejšie – byť napadnutý žralokom, alebo byť zasiahnutý bleskom? Väčšina ľudí si pomyslí, že ten žralok, hoci v USA ročne žralok zaútočí len asi na 15 ľudí, kým blesk udrie približne do 5.000 ľudí. (A len na ozvláštnenie: v roku 1998 žraloky napadli len 13 ľudí, kým záchody poranili 43.000 ľudí a osviežovače vzduchu 2.600 ľudí. J )
Prečo si myslíme, že žraloky sú väčšia hrozba ako blesk, záchod alebo osviežovač vzduchu? Pretože zakaždým, keď niekoho napadne žralok, počujete to v správach. Vďaka Spielbergovi a jeho Čeľustiam je žralok úžasná historka, ktorá sa dá nekonečne rozpitvávať. Ale kedy ste naposledy videli v správach o tom, ako chlapík padol a rozbil si hlavu o záchod… a o tom, ako sa niekto môže poraniť o osviežovač vzduchu, možno ani netušíme.
Druhý obľúbený nástroj kognitívneho žgrloša sú predpoklady. Ovplyvňujú, čo vidíme, ako si túto informáciu interpretujeme a ako si ju zapamätáme – a tým tvoria neodmysliteľnú súčasť nášho vnímania iných osôb. Niektoré predpoklady (predsudky) sú také automatické a univerzálne, že sa môžeme spoľahnúť, že ostatní ich urobia:
- sme to, čo oni na základe svojich minulých skúseností s nami od nás očakávajú
- prvý dojem z nás je „správny“, teda podfarbí všetky ich ďalšie skúsenosti s nami
- sme ako ostatní členovia skupiny, ku ktorej zdanlivo patríme
- ak máme nejakú výraznú pozitívnu vlastnosť (sme chytrí, zábavní, láskaví, …), budeme mať aj iné pozitívne vlastnosti
- zdieľame názory, pocity a preferencie vnímajúceho, ale nie nutne jeho/jej etické normy a schopnosti.
Takže v kontakte s inou osobou nezačíname nikdy z úplnej nuly, a to ani vtedy, keď sa stretávame po prvýkrát. Pozorujúci na nás pozrie a jeho myseľ začne rýchlo doplňovať o nás podrobnosti – a to často ešte skôr, než sme čo len otvorili ústa. Čím viac teda dokážeme o pozorujúcom zistiť vopred, o jeho preferenciách, čo nemá rád, čo sú jeho silné stránky a slabé stránky, o to lepšie vieme predvídať všetok ten zvyšok, čo on do nás premietne.
Nemusíme to všetko brať pasívne. Napríklad môžeme cielene zdôrazňovať svoju príslušnosť k nejakej skupine alebo nejaké mimoriadne vlastnosti, aby sme využili haló-efekt (efekt „svätožiare“). Môžeme sa snažiť urobiť čo najlepší prvý dojem už vo dverách. Môžeme explicitne hovoriť o našich názoroch a hodnotách. Keď sme vyvolali nesprávny prvý dojem alebo sme sa zmenili a ľudia to začínajú registrovať, vieme cez výdatnú komunikáciu dosiahnuť, aby sa zmenilo ich vnímanie.
(úryvok z knihy, zvýraznenia urobila redakcia)
2,183 total views, 1 views today
