Víťazom HR Gold v tomto roku v kategórii Osobnosť roka je Zuzana Križanová, HR senior-manažérka spoločnosti TRW Automotive (Slovakia) s.r.o. Porozprávala nám, ako sa do oblasti HR dostala a ktoré faktory stoja za jej doterajším úspechom.
Moja cesta do oblasti HR nebola celkom priamočiara… Vyštudovala som chémiu, presnejšie biotechnológiu a chémiu potravín. Veľmi ma bavila a študovala som ju na strednej škole a potom aj na Univerzite, dohromady 9 rokov 🙂 …odjakživa som mala rada logické veci a aj chémia ju má – nepotrebujete sa bifľovať poučky, stačí pochopiť mechanizmus. Keď toto zvládnete, dokážete si odvodiť čokoľvek.
Chémia nebola len vec štúdia. Po škole som v odbore aj pár rokov pracovala, keď mi jedného dňa ponúkli miesto inžiniera pre výrobu kompozitných materiálov vo výrobe windsurfingových plavákov. Keďže som sa vyše 15 rokov venovala windsurfingu (a začínala som s ním v čase, kedy ľudia ešte ani poriadne netušili, čo taký windsurfing je) ponuka tohto pracovného miesta ma veľmi potešila. Nestihla som svoju radosť z prijatia ešte ani poriadne „spracovať“ a vzápätí prišiel za mnou môj budúci šéf s otázkou, či by som neprevzala kompletnú agendu HR. To miesto bolo v tom čase neobsadené, predošlá personalistka z firmy odišla. Vo mne hrklo, pretože o personalistike a HR som vtedy nemala ani potuchy, dokonca som ani nevedela, čo „tá skratka-HR“ znamená… Ale milujem výzvy a táto bola poriadna… Nemal ma síce kto zaučiť, ale poctivo som študovala po nociach a po 10 dňoch od nástupu som už robila svoje prvé výplaty – približne 110 zamestnancom!
Ono to vo mne bolo aj akosi predprogramované. Som komplexný človek. Chémia ma bavila, ale využívala som v nej len tú logickú časť svojich schopností. HR mi umožňovalo začať využívať aj empatiu, intuíciu, komunikáciu a prácu s ľuďmi. A pretože sú výzvy pre mňa hnacím motorom, som schopná pustiť sa do hocičoho a popasovať sa s tým. Človek takto zistí, že všetko sa dá – podstatné je, že sú tam ľudia, ktorí vám veria, nekritizujú vás za počiatočné chyby, dajú vám podporu a neočakávajú, že zo dňa na deň budete dokonalý odborník „vo svojom fachu“. A ja som zasa dostatočný profesionál na to, že si nedovolím sklamať ľudí, ktorí mi dôverujú.
Táto firma mi veľmi veľa dala. Panovala tam výborná atmosféra, firma bola voľne riadená a všetko stálo na úžasných vzťahoch medzi ľuďmi. Aj po práci sme podnikali spoločné veci a ešte dnes sa s niekdajšími spolupracovníkmi stretávame. Boli sme ako veľká „windsurfingová rodina“ a pre mňa to bola úžasná skúsenosť, dostať dôveru, vstúpiť do celkom novej oblasti a ísť s tou dôverou ďalej.
Naša firma však po čase v Novom Meste nad Váhom končila. Ja som už vtedy bola taká fixovaná na personalistiku, že som si ani nehľadala miesto v chémii. Zhodou okolností hľadali personalistu do Emerson Electric Slovakia. Ten mal vtedy cca 1200 zamestnancov a hodne som musela zvažovať, či si trúfnem aj na takú veľkú fabriku… Prihlášku som si posielala až posledný deň, vraj ako posledná. Na pohovor som šla tiež úplne posledná – a prijali ma.
Bolo to zasa niečo nové. V Emersone som zavádzala ISO 9000 – nielen pre oblasť vzdelávania a tréningov, ale aj pre ostatné procesy – a začínala som tam ako koordinátor vzdelávania. Kým v prvej firme som sa naučila všetky „povinné jazdy HR“ vrátane miezd, výberov, legislatívy, zaúčtovávania, BOZP a komunikácie s úradom práce, ako aj s ostatnými externými inštitúciami a subjektami, v Emersone to bola už nadstavba – úzky proces, ktorý bolo treba nastaviť, vyladiť, perfektne pochopiť a začať „prevádzkovať“ na ľuďoch tak, ako sa požadovalo.
Potom prišla ďalšia ponuka, tentokrát DEAS. Nehľadala som si novú prácu, na HR oddelení v Emersone som sa cítila veľmi dobre a boli sme výborný tím, ale keď sa otvorila táto nová príležitosť, tak ma tam moji vtedajší šéfovia doslova vystrkali, nech to neprepasiem, pretože som na všetky požiadavky pripravená … Prišla som na prijímací pohovor, moja angličtina nebola v tom čase veľmi presvedčivá, ale nový šéf mi položil niekoľko podstatných otázok a potom vraví: „Okej, berieme Vás“.
Pre mňa to bola najkrajšia skúsenosť v mojom živote, budovať niečo úplne nové – nielen tréningy, nielen nejakú časť, ale všetko a od základu: vybudovať prvú fabriku, prijať do nej ľudí, nastaviť všetky procesy aj v spolupráci s ostatnými kolegami. Mala som víziu, ako by sa malo vo firme fungovať, aká atmosféra by v nej mala panovať. Mala som heslo „rob, ale zabávaj sa pri tom“. To sa mi podarilo preniesť aj na ostatných a ľudia boli plní nadšenia a nikto ich „neriešil“, že sedia v kuchynke, pretože okrem roboty sa tu mali cítiť aj dobre. Vedela som, že toto je pridaná hodnota, pretože možno pol hodiny strávia klebetením a zdieľaním svojich osobných aj pracovných tém, ale keď budete potrebovať, ochotne a bez reptania pridajú aj ďalších päť hodín nadčasov a prídu aj neskoro večer.
Ja som svoj čas trávila temer celý vo výrobe – dokonca sme vo výrobe priamo sedeli, mali sme tam naše pracovné stoly a hneď vedľa nás bežala výrobná linka. Všetko sa riešilo okamžite; žiadne porady, žiadne zatvorené dvere. Bolo to nesmierne efektívne, nestrácali sa žiadne informácie a úžasne to spájalo ľudí dohromady. Robotníci videli, čo a koľko robíme, a boli sme „jedni z nich“.
Neskôr DEAS kúpilo TRW. Výroba aj ľudia zostávali, ale TRW sa rozhodlo nezostať v prenájme v Emersone, ale postaviť si novú fabriku. A hoci tu už bol kompletný manažment, som nesmierne hrdá na to, že práve mňa poverili tým, aby som rozhodla a tiež zdôvodnila, kde bude nová fabrika stáť a prečo presne tam. Dokonca som dostala právomoci, aby som vybrala pre novú fabriku pozemok. Vlastne som sa rozhodla proti preferovanému umiestneniu do Trenčína. Ukázala som im, aké riziká a obmedzenia by to pre nás znamenalo, odkiaľ dnes máme väčšinu našich ľudí vo výrobe a tiež väčšinu špecialistov, že V Novom Meste máme maximálnu podporu… a podarilo sa mi presvedčiť zahraničný manažment, že fabriku treba postaviť v Novom Meste nad Váhom.
Takisto som chcela, aby od samého začiatku ľudia čo najviac participovali na výstavbe a „budúcej tvári“ novej fabriky. Nechali sme urobiť dva návrhy budovy, tzv. modrý a červený, a zamestnanci si odhlasovali, ktorý z nich chcú mať. Takisto som ich nechala rozhodovať, aké budú mať dvere, aká bude maľovka… Nechala som im voľnú ruku v tom, aby si vytvorili komfortné prostredie, v ktorom sa budú cítiť dobre. Jediné, čo som musela mať na mysli ja, bolo dodržanie rozpočtu na novú fabriku. Myslím, že ľudia veľmi ocenili, že mohli rozhodovať o tom, čo spravidla rozhoduje niekto iný.
Pri otváraní novej fabriky nám pomohla povesť dobrého zamestnávateľa, ktorú mal DEAS v našom regióne. TRW tento imidž prebralo. Dostať sa pracovať do TRW bola vec cti – človek sa musel posnažiť, musel predviesť, že má osobnú kultúru zhodnú s TRW, musel ukázať nasadenie. TRW bola od začiatku veľmi silná fabrika, postavená na zdieľaných hodnotách. Správali sme sa k nej ako k vlastnej a aj sme žili a pracovali ako jedna veľká rodina. Neskôr, ako sme narastali, sa to postupne menilo a ľudia ako keby boli natesnaní do „chlievikov“ a začali robiť „na povel“. Pre mňa ako HR manažéra to bolo jedno z najťažších období. Videla som, čo všetko sme vďaka našim ľuďom dosiahli, ale musela som ustavične počúvať, že ľudské zdroje sú len nákladová položka, len ruky, ktoré majú urobiť, čo sa im povie. Vtedy som aj pomýšľala na odchod, ale niekde som našla citát, ktorý moje rozhodnutie zmenil: keď sa chcete vzdať, spomeňte si, prečo ste s tým kedysi začali. Ja mám svoju HR víziu – navrátiť atmosféru zdieľaných hodnôt a dať ľuďom priestor, aby sa vo firme radi realizovali. Som stále tá istá, čo som bola kedysi. A máme tu chvalabohu veľa takých ľudí, čo spolu so mnou začínali. Musíme spoločne ukázať, že toto je len prechodné obdobie, popasovať sa s ním a vrátiť sa k tomu, čo nás kedysi poháňalo.
Našťastie som v Anglicku dostala úžasnú podporu a pochopenie. Tri hlavné ciele, čo máme na budúci rok dosiahnuť, nie sú len výsledky, ale máme aj stmeliť manažérsky tím a vrátiť do podniku tú hodnotu, ktorú sme pred rokmi vytvorili : ochotu a túžbu ľudí prispieť tým najlepším, čo dokážu, a vybudovať niečo spoločné, čoho chcú byť súčasťou.
Máte technické vzdelanie a pôsobíte v roli HR manažéra. Ako vám to pomáha?
Za seba môžem povedať, že mi to pomohlo priam neskutočne. Technické myslenie vám dáva praktický, realizátorský pohľad na vec. O HR panuje všeobecná predstava, že sú to takí „uletení“ ľudia, obrovsky priateľskí a empatickí, ktorí by sa stále len rozprávali a chodia s takými zvláštnymi nápadmi, ktoré sú ako myšlienky krásne, ale málokedy sa pretavia do konkrétnych skutkov. Technické myslenie pridáva k tomu „duchovnu“ konkrétne realizačné prvky. Dáva mi možnosť stanovovať si vízie a doťahovať ich do fázy praktických, hmatateľných výstupov. Možno práve preto mám úspech vo výrobnej firme a možno by som s týmto prístupom neuspela, povedzme, v bankovníctve alebo retaili. Vždy som sa držala bokom od všeobecných vecí; tie vo výrobe nefungujú. Robme konkrétne veci s konkrétnymi ľuďmi a v konkrétnom čase – a toto aj výrobní ľudia chápu a oceňujú. Pre mňa ako niekdajšieho technika je výroba nesmierne dôležitá. Potrebujem kontakt s ňou. Nechcem si robiť niečo separátne v kancelárii; chcem robiť HR veci tak, aby som okamžite videla ich konkrétny dopad na výrobu. Personalistika sa deje hlavne dole, na „shopfloore“.
Čo sú podľa vás špecifiká súčasnej doby?
Možno to, že na pracovisku sa stretávajú tri generácie. Hodnoty v zásade zostávajú vždy rovnaké, dosť podstatne sa však mení prístup jednotlivých generácií, to, ako svoje hodnoty žijú a čo má ich hlavnú pozornosť. Z nášho programu výchovy podnikových talentov vidím, že mladá generácia chce spolu pracovať, chcú zažívať úspech spoločne. Prostredie to trochu kriví a učí ich naháňať sa za „benefitmi“, ale na prijímacích pohovoroch reagujem vždy protiotázkou: „Čo sú benefity pre vás? Pretože my vám ponúkame rozvinúť naplno vaše talent a potenciál nezávisle od vzdelania, aké so sebou prinášate, a ponúkame vám získať prax, ktorá vám pridá na hodnote. Nepýtajte sa na plat, autá, mobily; pýtajte sa, ako zvýšite svoju osobnú hodnotu do budúcnosti.“
K osobe:
Aké je vaše životné krédo alebo motto?
„Nikdy neporastieš, pokiaľ sa nepokúsiš urobiť niečo nad rámec toho, čo si už zvládol.“ Človek sa musí rozvíjať, odlišovať, posúvať si vlastné hranice… Rutina zabíja.
Podľa akých hodnôt žijete?
Pokora: tí najväčší „machri“, ktorých som stretla, boli úžasne skromní, pokorní ľudia. Úprimná otvorenosť: keď niekomu niečo hovorím, tak preto, že sa mu snažím pomôcť. Transparentnosť: nepotrebujem sa na nič hrať, pretože to spomaľuje procesy 🙂 , ale súčasne som tým pre ostatných dobre čitateľná. Spätná väzba: posúva ma v mojom rozvoji; ak máte radi výzvy, potrebujete zdravú sebareflexiu. Vyváženosť: celý život je o hľadaní rovnováhy.
Ktoré ľudské vlastnosti si najviac ceníte a prečo?
Otvorenosť, úprimnosť, nerobiť len to, čo sa od vás očakáva… Vždy som mala rada rebelov, pretože sa neboja presadzovať niečo nové. 🙂
Čo považujete za svoju najsilnejšiu stránku?
Že sa nesnažím vyhovieť predstavám iných, ale idem za tým, o čom som presvedčená, a viem tvrdo zabrať.
Ďalšia moja silná stránka je komunikácia. Pre mňa je to alfa a omega každého úspešného napredovania.
Čo považujete za svoju slabšiu stránku?
Asi netrpezlivosť. Niekedy mám v hlave pretlak myšlienok a musím sa učiť nevyhŕknuť ich všetky a hneď a zaraz, ale dať ľuďom okolo mňa čas na ich spracovanie.
Čo sa vám natoľko osvedčilo pri práci s ľuďmi, že by ste to odporúčali aj iným?
Dostaneš, čo dávaš. Čo do práce vkladáte, to ostatní vnímajú a kopírujú. Keď budem na niekoho nepríjemná, nepomôže mi riešiť problémy, ale mi ich začne vyrábať. Ako líder a motivátor sa držím hesla, že zapaľovať môže len ten, kto sám horí.
Druhá taká vec je, že si k človeku treba hľadať cestu, treba ho poznať a mať pochopenie pre jeho situáciu a výzvy.
Čo podľa vás vedie k trvalému úspechu manažéra?
Manažment nie sú jednorázové zahviezdenia a presun do inej firmy, nech si dopady ich „hviezdenia“ už ošetruje niekto iný. U mňa sú manažéri ľudia, ktorí dokážu dlhodobo zotrvať v jednej fabrike a dokážu sa dlhodobo boriť s tými problémami, čo majú, nenechajú sa demotivovať a konajú tak, aby vo fabrike dokázali žiť aj o rok, o päť rokov, o desať rokov. Takýto manažér musí mať odvahu žiť s dopadmi svojich rozhodnutí, a preto robí rozhodnutia zodpovednejšie.
Čoho by sa podľa vás mali manažéri (hlavne tí menej skúsení) vyvarovať pri svojej práci?
Mladší manažéri majú obrovskú prednosť: nemajú ešte vybudované vnútorné obmedzenia a obranné mechanizmy. Idú do veci s veľkým nasadením a nadšením. Ale potrebujú si vybudovať aj zdravú sebareflexiu, aby sa vyvarovali rôznych pascí. Potrebujú si uvedomovať, že sa stále musia a majú od koho učiť. Potrebujú pokoru a zodpovednosť.
Kto v živote vás najviac ovplyvnil?
Môj otec. Okrem toho, že bol môj otec, bol aj môj životný kouč. Nechal ma „konať“ a získavať svoje vlastné skúsenosti. Vo všetkom ma podporoval – dokonca aj vo veciach, ktoré boli dosť nebezpečné, ako napríklad adrenalínové športy. Začiatkom osemdesiatych rokov, keď ľudia o windsurfingu nechyrovali, obetoval tatko celé tri výplaty a nechal mi v Neratoviciach vyrobiť windsurf… a potom ma nechal popasovať sa s tým a naučiť sa to sama, pretože v tom čase ešte neboli príručky ani inštruktori. Celý čas mi nechával obrovský priestor na sebarealizáciu. Nedával mi nijaké obmedzujúce pravidlá okrem bežných pravidiel rodiny, pretože bez nich sa fungovať nedá. A bol mi aj vzorom: on keď niečo povie, tak to naozaj aj spraví. Nerozpráva do vetra.
Keby ste mali žiť svoj život ešte raz, čo by ste z dnešného pohľadu urobili inak?
Asi nič. Všeličo by sa dalo urobiť inak, ale ja som robila veci po svojom – a som ten človek, čo som, práve vďaka tomu dobrému i zlému, čo som urobila. Nie som odborník na život – žijem prvýkrát. 🙂
2,217 total views, 1 views today
