Už niekoľko rokov začínajú podniky zosilnene prechádzať k voľnejšiemu štýlu – k tykaniu si medzi pracovníkmi a niekedy i k tykaniu smerom k zákazníkovi. Tým, samozrejme, vzniká aj otázka, či začať tykať uchádzačom na prijímacom pohovore… Týmito otázkami sa zaoberala najnovšia nemecká štúdia profesora Dr. Uweho P. Kanninga, Franzisky Kempovej und Sarah Winkelmannovej (výsledky boli publikované v septembrovom Personalmagazin 9/2019). A výsledky ukazujú, že nie každý trend je nasledovaniahodný.
Trend sa už presadil v IKEA alebo v Apple: všetci spolupracovníci si medzi sebou tykajú a obvykle aj zákazníkovi sa vnúti tykanie. Korene tohto trendu nie sú jednoznačné; niekedy za to môže zodpovedať amerikanizácia pracovných vzťahov, inokedy to môže byť pokus vybudovať si imidž, ktorý lepšie oslovuje mladšie generácie.
Teraz sa nová nemecká štúdia zaoberala tým, či je to aj zmysluplné. Pritom sa skúmali tri oblasti kontaktov: kontakt medzi spolupracovníkmi, kontakt so zákazníkom a oslovovanie kandidátov v reklame a na vstupnom pohovore.
Výsledky ukazujú, že nie každý trend je skutočne aj rozumný.
Pracovníci si prajú nepredpisovať oslovovanie
Prieskum ukázal, že pracovníci sú pomerne negatívne nastavení voči predpisujúcej podnikovej kultúre – a pritom je jedno, či predpisuje záväzné vykanie alebo tykanie. Oveľa priaznivejšie reagujú na model, ktorý im umožňuje voliť si, komu chcú tykať a komu vykať.
Zaujímavé na tomto rozhodnutí je, že vek respondentov pritom nehrá úlohu (teda že ani mladšie ročníky nereagujú priaznivejšie na predpisovanie istého štýlu komunikácie, aj keby to bolo hneď tykanie). Prieskum však ukázal, že s pribúdajúcim vekom sú pracovníci kritickejší voči predpisovaniu tykania.
Tykať uchádzačom? No to radšej nie…
Prieskum takisto skúmal postoje ľudí k tykaniu pri nábore a pri vstupných pohovoroch. Výsledky ukazujú, že ani pri jednom, ani pri druhom nepreferuje žiadna zo strán tykanie. Respondenti odpovedali z dvoch pozícií: raz, ako keby boli prijímaní, druhýkrát, ako keby boli prijímajúci. A v žiadnej z týchto pozícií nepreferovali tykanie. Znova pri tomto výsledku vek nehrá významnú rolu. Opakuje sa len vzorec z predošlého prípadu: čím pokročilejší vek, tým kritickejší postoj k tykaniu pri prijímacom pohovore.
Povinne tykať zákazníkovi? A prečo?
Aj v oblasti komunikácie so zákazníkom sa ukazuje, že povinne predpísaná kultúra oslovovania je pomerne nepopulárne – a to ani pri povinnom vykaní, ani pri povinnom tykaní. Predajcovia chcú mať možnosť sami si zvoliť, či budú zákazníkovi tykať alebo vykať, a zákazníci s nimi v tomto bode súhlasia. Lepšie ako povinné tykanie tu dopadol model s predpísaným vykaním, ktoré je v európskom type kultúry zjavne viac zabývané.
Výsledok ukazuje: tykanie nie je až také vychytené!
Podľa výsledkov prieskumu respondenti veľmi zle reagujú na kultúru, v ktorej zamestnávateľ povinne predpisuje istý štýl komunikácie – a je jedno, či ide o tykanie alebo vykanie. To sa týka rovnako komunikácie medzi kolegami, ako aj komunikácie smerom k zákazníkovi. A naviac si respondenti takúto kultúru neprajú ani vtedy, keď sú sami v role zákazníka.
Takže podniky, ktoré sa snažia zaviesť zásadne tykajúcu komunikáciu, zjavne nejdú správnym smerom.
A aj pri náboroch a pohovoroch sa ukazuje, že väčšina kandidátov lepšie reaguje na vykanie – a to aj vtedy, ak sami uprednostňujú tykanie. Vykaním sa pri nábore a pohovoroch jednoducho nedá nič pokaziť a hoci možno nevyzerá práve “hip”, narobí spravidla menej škody ako tykanie.
1,670 total views, 1 views today
