Každý rok sa v rámci slovenskej ceny za riadenie a rozvoj ľudských zdrojov HR Gold oceňuje aj jedna z výrazných oblastí s vplyvom na rozvoj ľudských zdrojov na Slovensku. V roku 2010 toto ocenenie bolo udelené RNDr. Jozefovi Ondášovi, MBA, generálnemu riaditeľovi T-Systems Slovakia, s.r.o., za výnimočný prístup a mimoriadne výsledky pri budovaní T-Systems Slovakia s využitím inovatívnych nástrojov na získavanie a rozvoj ľudí a za iniciovanie spoločnej regionálnej podpory rozvoja kvalifikovanej pracovnej sily v rámci východného Slovenska. Ale rozhovor s Jozefom Ondášom ukazuje, že vybudovanie T-Systems Slovakia nie je ani zďaleka jeho jediný „husársky kúsok“.
Za pretrvávajúcim úspechom stojí poctivá príprava
Keď sa tak pozriete spätne na svoju kariéru, aké hlavné míľniky v nej vidíte?
Vlastne ani presne neviem, kedy tá moja „kariéra“ začala… Najskôr vtedy, keď som ešte ako dieťa začal veľmi intenzívne a aktívne športovať! Šport vo vás totiž vybudí nielen chuť po víťazstve, ale vás aj naučí, že dobré výsledky sa nedajú dosiahnuť len talentom… Človek môže mať hocijako veľký talent, ale skutočný úspech je až výsledok poctivej, konzistentnej prípravy, výcviku a tvrdej práce, keď už dôjde na lámanie chleba.
Myslím, že zárodky mojej kariéry ležia niekde v mojom závodnom basketbale. Človeku pri tom mnohé prešlo takrečeno „do krvi“ – zdravá ambícia, chuť vyhrať a návyk sústavne trénovať to, v čom chcete vyniknúť. Vďaka týmto veciam ste jedného dňa pripravení na súťažiť a vyhrať… V tom sú si biznis a šport veľmi podobné: vždy idete za niečím, o čo usilujú aj iní! Navyše ten môj basketbal bol kolektívny šport a ten vás naučí, že človek sám nedosiahne nič. Jedine dobrá tímová práca s dobrým koučom, dobrým trénerom vám dáva aké-také záruky na úspech.
Po univerzite som nastúpil do Východoslovenských železiarní, kde som pracoval v oblasti informačno-komunikačných technológií, najprv ako špecialista. Bol to veľmi vyspelý kolektív, kde sa človek mohol popri technológiách naučiť aj veľa ďalších vecí: spoľahlivosť, kvalita, zodpovednosť… Ľahko sa mohlo stať, že nezodpovedným činom v našej technológii sme mohli odstaviť aj pol fabriky! Pre mňa to bola ohromná škola života.
Jedného dňa som však pochopil, že ak chcem robiť viac dobrého ako len špecialista, treba pripravovať podmienky pre iných špecialistov – a treba prejsť do manažmentu. Takže niečo po tridsiatke som sa pustil manažérskou cestou, ale aj popri tom som sa snažil udržať krok s informačno-komunikačnými technológiami a hlavne s riešeniami. To mi zostalo dodnes – sám sa vidím ako „solution architect“, architekt pre riešenia veľkých systémov. Pomáhalo a pomáha mi to pri tých výzvach, ktoré som stretol.
Kríza, multikulturalita a zmena
Po revolúcii som išiel do IBM. Bol som jedným zo zakladajúcich členov IBM Slovensko. Ale pretože ma to ťahalo odjakživa viac k biznis procesom, po pár rokoch som sa presunul do oblasti aplikácií a zakladal som pobočku SAP na Slovensku. Po štyroch rokoch som zo SAPu odišiel a šiel som na dva roky do Slovenských železníc, kde som pôsobil ako krízový manažér so zodpovednosťou za vytvorenie obchodnej prevádzky pre nákladnú a osobnú dopravu. To sa podarilo a po ukončení som sa vrátil znovu do IBM, ale tentokrát už do zahraničia, do Kuwaitu, do funkcie generálneho riaditeľa pre Kuwait, hoci tam IBM vystupuje pod názvom Khorafi Business Machines.
V Kuwaite som nabral ohromné skúsenosti s prácou s inými kultúrami. Vo firme som mal 17 národností, všetky hlavné náboženstvá sveta a potreboval som zladiť ich hodnoty… Viac som sa vtedy videl ako psychológ, sociológ a medzikultúrny špecialista ako manažér! Ale ak sme chceli dosiahnuť spoločný úspech, bolo to nutné. Bola to veľká škola života – motivovať ľudí, ktorí majú iné hodnoty ako ja…
Väčšina týchto činností sa točila ani nie tak okolo krízy a krízového manažmentu, ale okolo manažmentu zmien. Vlastne som sa mu venoval vyše 20 rokov. Budovať firmu, vytvoriť niečo nové alebo rozdeliť niečo či spojiť niečo nie je len technická, racionálna práca, ale podstatná časť zmeny spočíva v schopnosti urobiť ju tak, aby ju ľudia prijali, aby v novom prostredí pracovali ešte efektívnejšie ako v tom starom.
Z tohto pohľadu bol Kuwait pre mňa nesmierna škola života. Bez Kuwaitu by som nebol mohol pokračovať ďalej v tom nasadení a s takými výsledkami, ako som dosiahol.
Po návrate z Kuwaitu som pôsobil na voľnej nohe ako high-level senior executive consultant a pár rokov som pôsobil ako interný alebo externý poradca na Ministerstve financií, kde som mal zodpovednosť za prípravu procesnej a informačno-komunikačnej infraštruktúry pre realizáciu reformy systému verejných financií. No a medzitým som dostal ešte jednu zaujímavú výzvu – rozdeliť Železničnú spoločnosť Slovensko na Cargo a na osobnú dopravu. To sa podarilo v úžasne krátkom čase – za sedem mesiacov. Bol to jeden z mojich najúspešnejších projektov. Znovu obsahoval časť technickú, časť procesnú, ale najväčšia a najdôležitejšia časť bolo riadenie zmeny – aby to prijali ľudia i odbory, aby zmenu odsúhlasili a bojovali za ňu ďalej. Bol to gigantický projekt a bol úžasný, s jasným výsledkom; obe nové firmy fungovali bez akýchkoľvek problémov ďalej napriek tomu, že išlo o dva rozdielne biznis-modely, dva rozdielne procesné modely a aj dve rozdielne kultúry. To bol doteraz asi môj najnáročnejší projekt.
Potom prišla výzva, v ktorej som dodnes – vybudovať T-Systems Slovakia v Košiciach. Tu som mal príležitosť zúročiť celoživotné skúsenosti. Potrebovalo to riadenie biznis procesov, manažérske schopnosti, vodcovstvo v tom najširšom slova zmysle, interkultúrne znalosti, pretože je to spoločnosť, ktorá je súčasťou globálnej spoločnosti pre dodávku služieb T-Systems International a skupiny Deutsche Telekom, no a bola tam obrovská časť riadenia zmeny, pretože bolo treba meniť všetko – nielen vovnútri vo firme, ale aj prostredie! Súčasťou bolo založenie asociácie Košice IT Valley, kde sme združili všetkých dôležitých hráčov v oblasti IT, univerzity, stredné školy a mestskú i krajskú samosprávu. Niektoré zmeny boli nasmerované i do modifikácie vzdelávacieho programu, aby taká firma ako T-Systems mohla vôbec v Košiciach vyrásť. Naši partneri nás vtedy úžasne podporili. Bez ich súčinnosti by sa to nebolo nikdy podarilo.
Nepotrebujem zónu komfortu
Takže ako na to pozerám, vy ste vlastne väčšinu svojho produktívneho života strávili uprostred zmeny. Ľudia sú obvykle po chvíľke zmien unavení a potrebujú obdobie na zastabilizovanie a vy ste vlastne išli zo zmeny do zmeny… Čo to s vami urobilo?
Sú ľudia, ktorí nemajú zmeny radi. Potrebujú svoju komfortnú zónu a držia sa v nej. U mňa to neplatí. Ja som vnútorne neposedný. Komfortnú zónu nemám. Len čo si nejakú vybudujem, moja vnútorná motivácia klesá a hľadám nové príležitosti.
Tá pozícia, na ktorej som momentálne, je najdlhšie zastávaná pozícia v mojom živote – už som tu štyri a pol roka. Predtým som nikdy nebol nikde dlhšie ako štyri roky. Ja mám proste rád okolo seba zmenu, rozdelenie, zlúčenie, divesting alebo krízový manažment… čokoľvek, kde je veľká dynamika. Tam viem pridať hodnotu, celý život som to robil a tam mám skúsenosti; tam ma to napĺňa.
Čo zo situácií vo vašej kariére považujete za veľké osobné víťazstvo? Spomínali ste mnoho zaujímavých projektov – ktoré boli vášmu srdcu najbližšie?
Projekt rozdelenia Železníc bol úžasné víťazstvo a úžasná skúsenosť. Konsolidácia aplikačnej, procesnej a technickej infraštruktúry pre reformu systému verejných financií bola druhá taká úžasná vec, ktorá sa podarila, aj keď je to v inom prostredí a inak sa to meria… No a postavenie T-Systems je veľký dar na konci mojej hlavnej profesionálnej kariéry.
So zákernosťou sa ťažko bojuje
Mali ste počas kariéry aj ťažké situácie?
Áno, boli aj také situácie… Väčšinou vyplývali z toho, že človek pracoval s ohromným nasadením, aby dosiahol ciele, ale ľudia, ktorí veci buď nepriali alebo mali iné osobné ciele, robili prekážky, konšpirácie, priamo alebo nepriamo zasahovali až osobnosť alebo rodinu… Jasné, keď idete za istým cieľom, stane sa, že niekomu šliapnete na otlak. No a niektorí ľudia sa nedokázali brániť ináč, len zákernosťami. Keď vás to postihne a uvedomíte si, že vy takými metódami nepracujete, stávate sa vnútorne zraniteľný. Otrasiete sa, ale vnútri to bolí. So zákernosťou sa veľmi ťažko bojuje.
V týchto prípadoch som sa snažil otvorene komunikovať, ale bolo to ťažké, pretože ľudia, ktorí používajú tieto spôsoby, nie sú prístupní otvorenej komunikácii. Ak to nešlo, tak som hlavných stakeholderov o tom informoval a vytvoril som prostredie, ktoré zabraňovalo škodám. No a prijal som to pokorne, ako skúšku mojej schopnosti a trpezlivosti. Vždy som vedel, že tie moje ciele boli pre dobro veľkej väčšiny ľudí, a tak som vydržal.
Slovensko potrebuje viac vizionárov
Ako vidíte špecifiká manažmentu na Slovensku?
Vidím dosť málo vizionárov. Poznám pár špičkových vizionárov, ktorých vysoko obdivujem. Majú víziu a pracujú tvrdo, aby ju dosiahli. Za takého považujem napríklad zakladateľa firmy Eset. Trend každý rok vyhlasuje manažérov s víziou – ale je ich málo. Slovensko by potrebovalo oveľa viac vizionárov, hlavne v tých chudobnejších regiónoch, kde všetci plačú, že nič nemožno dosiahnuť, pretože lebo, ale ono by stačilo mať víziu a potom ísť za ňou. Naučiť sa pracovať so stakeholdermi, naučiť sa motivovať prostredie, naučiť sa motivovať manažérsky tím a hlavne poskladať dobrý manažérsky tím… K tomu treba okrem talentu sa aj hodne učiť, zvládnuť teórie manažmentu a líderstva a riadenia zmeny a všetko toto dôsledne aplikovať vo svojej praxi. Bez toho to nejde. Pri každej realizácii vízie narazíte na toľko prekážok, že sa vzdáte často len preto, že neviete, ako by ste tým prekážkam mohli čeliť.
K osobe
Aké je vaše životné krédo alebo motto?
Tak to je veľmi jednoduché… Vo všetkom, čo robím, pridať maximálnu pridanú hodnotu. Ináč by to bola strata času a kapacity.
Akými hodnotami sa riadite?
Moje hodnoty vychádzajú z kresťanských hodnôt. Snažím sa žiť podľa nich. Myslím, že iné hodnoty ani nemajú zmysel.
Ktoré ľudské vlastnosti si najviac ceníte a prečo?
Schopnosť obetovať sa za iných a to súvisí so schopnosťou mať rád.
Čo považujete za svoju najsilnejšiu stránku?
Bol som obdarený nekonečnou energiou a tá mi pomáha v tom, aby som dôsledne presadzoval tie talenty, ktoré mám.
A máte aj nejakú slabú stránku?
Samozrejme! Som hodne netrpezlivý. Niekedy nie celkom dobre reagujem na chyby alebo na pomalosť ľudí. To sú niekedy až výbuchy a to nie je veľmi dobre. Ja to potom ľutujem, ale v záujme veci treba niekedy aj zvýšiť hlas. Ale má to aj svoje výhody – všetci vedia, že som netrpezlivý, a tak ma nechcú dostať do toho stavu. 🙂
Čo sa vám natoľko osvedčilo pri práci s ľuďmi, že by ste to odporúčali aj iným?
Ľudia neradi robia na neúspešných či zbytočných projektoch. Najviac sa mi osvedčilo motivovať ich správnou víziou úspechu, pričom úspech znamená, že dosiahneme, čo sme si zaumienili a že sa celková situácia zlepší. Pokiaľ pri takejto vízii konečného zlepšenia dáte ľuďom garanciu úspechu, ľudia za vami pôjdu.
Čo podľa vás vedie k trvalému úspechu manažéra?
To už som hovoril… Osobná vízia. Človek musí mať víziu, táto vízia musí smerovať k zlepšeniu a človek musí za svojou víziou konzistentne ísť. Ale na to, aby za ňou mohol konzistentne ísť, musí na sebe tvrdo pracovať a musí byť pripravený. Niektorí ľudia hovoria, že dobrý manažér nemusí mať školy. Ja tomu neverím. Možno sú aj géniovia typu Bill Gates, ale tá masa manažérov, ku ktorej patrím, musí byť dobre vzdelaná; ľudia sa jednoducho musia dobre pripraviť na to, aby vedeli riadiť a aby vedeli viesť ľudí. Oboje sa dá naučiť – len treba chcieť. Je to kvalifikácia, bez ktorej síce môžu dosiahnuť úspech, ale ten úspech nebude trvalý.
Čoho by sa podľa vás mali manažéri, hlavne tí menej skúsení, vyvarovať pri svojej práci?
Arogancia, neschopnosť pracovať v tíme, neschopnosť rešpektovať iných a ich záujmy, neschopnosť otvorene komunikovať. To sú veci, ktoré zaručene vedú k neúspechu.
Kto v živote vás najviac ovplyvnil?
Manželka. Pohla ma k inému chápaniu sveta než len tomu jednoduchému materialistickému.
Keby ste mali žiť svoj život ešte raz, čo by ste z dnešného pohľadu urobili inak?
Nič. Mal som ohromné šťastie v živote. Veľmi sa teším zo všetkého, čo som prežil, a ohromne sa teším na všetko, čo ešte prežijem… Život je tak vzácny dar, že sa z neho treba tešiť a ďakovať zaň!
Fotografia z tlačenej verzie čísla.
4,443 total views, 9 views today
