Ako každý rok, tak aj v tomto roku boli odovzdávané Slovenské ceny za riadenie a rozvoj ľudských zdrojov HR Gold. Tento rok ocenenie Osobnosť roka prevzala generálna riaditeľka firmy HEINEKEN Slovensko, pani Door Plantenga.
Keď sa pozeráte späť na svoju kariéru, aké hlavné míľniky vidíte?
Vlastne stále pracujem pre jedného a toho istého zamestnávateľa. Keď som končila MBA, boli u nás na Univerzite prezentácie rôznych zamestnávateľov, skontaktovala som sa s Heinekenom, pozvali ma na interview a po nejakých 27 rokoch som ešte stále u toho istého zamestnávateľa. Takže na jednej strane to môže niekomu prichodiť nudné, pretože som nikdy nepracovala pre inú firmu, na druhej strane som však v Heinekene robila množstvo vecí. Začínala som ako management trainee a potom som mala niekoľko obchodných pozícií, napríklad manažér predaja či oblastný manažér.
Ale keď som si vyberala Heineken, tak aj preto, že som mala chuť robiť mimo Holandska a Heineken ako medzinárodná spoločnosť túto možnosť ponúkal. Príležitosť sa mi naskytla niekedy okolo roku 2000 – dostala som ponuku ísť robiť obchodného riaditeľa do Ghany. Mali sme tam podnik, Ghana Breweries Ltd.
Pre mňa to bol obrovský míľnik – prvá zahraničná skúsenosť, a to hneď v diametrálne odlišnom prostredí. Bola to úžasná skúsenosť. Strávila som tam päť a pol roka a potom prišla ponuka, či by som nešla robiť podnikového riaditeľa do Rwandy. To nebolo celkom jednoduché, pretože to bolo len desať rokov po tamojšej genocíde a spoločnosť sa ešte len spamätávala z tráum vojny, ale pre mňa to bola skutočná príležitosť, pretože v krajine už bol mier, biznis začínal utešene rozkvitať a ako podnikový riaditeľ som mala veľký vplyv na to, aká klíma sa v podniku vytvorí a ako sa budeme rozvíjať. V Rwande som pôsobila tri a pol roka a každý deň z toho som si vychutnala.
Po tri a pol roku som dostala ponuku ísť robiť podnikovú riaditeľku sem na Slovensko. Už som tu takmer štyri roky a mám to tu veľmi rada – celkom iné prostredie, práca s úplne iným typom ľudí… Tak nejako to napĺňa moje potreby. Milujem zmeny, mať okolo seba nových a rôznorodých ľudí, nové podnety a odlišné kultúry…
Aké to bolo, ísť robiť manažéra na celkom nový kontinent, do Afriky, a navyše ako žena-beloška?
No, bolo to zaujímavé. Ľudia boli veľmi zvedaví, čo tento podivný živočíšny druh dokáže… Na druhej strane, vybrali si ma za manažérku preto, lebo som mala isté schopnosti. Tak som len pekne zostala sama sebou, snažila som sa nemeniť nijako výrazne svoje správanie a po nejakých dvoch-troch týždňoch už nikomu ani len neprišlo, že nie som veľký čierny chlap, ale len drobná biela žena. Myslím, že pokiaľ sa k ľuďom správate normálne a s rešpektom, nebudete mať veľké problémy v žiadnej krajine sveta – pokiaľ nenatrafíte skutočne na neprajníkov, ktorí si neželajú, aby ste uspeli; našťastie, s týmto som sa nestretla.
Ešte jedna vec mi pomohla – v tých častiach Afriky si ženy vysoko vážia. Považujú ich za zodpovednejšie ako mužov, už len tým, že sa starajú o rodinu viac ako muži. Iste, boli zvedaví, pretože ešte aj ten pivársky priemysel je skôr doména mužov a ani v Heinekene niet veľa podnikových riaditeliek, ale mne tie podmienky neprekážali a nebrzdili ma. Kamkoľvek som prišla, nestretávala som sa s nevraživosťou, skôr so zvedavým očakávaním. V Ghane, v Rwande, ale aj na Slovensku. Samozrejme, okamžite ma začali googliť, aby zistili, čo som zač a prečo prichádzam práve ja… ale potom sme sa vzájomne zladili. Najprv si potrebovali zvyknúť na to, že na tejto pozícii bude žena, čo je trochu nezvyk, ale po pár týždňoch si zvykli a dnes už sa nad tým nikto nepozastavuje.
A vnútorne? Nemali ste pocit vykorenenia?
Ani nie. Mám rada zmenu, inak by som tú rolu nebola prijala. Našťastie môj muž je dermatológ, takže sme si sledovali svoje kariéry. Jedinú ťažkosť predstavovala istá úroveň neistoty. Keď prechádzate do celkom nového prostredia, nechávate za sebou ľudí, ktorých ste poznali a s ktorými ste si dobre rozumeli; odrazu ste celkom sama, bez známych, nikoho nepoznáte, nikto sa o vás nestará, ľudia okolo vás už majú vytvorené vzťahy a vy si ešte len musíte vybudovať kontakty… Toto všetko je spočiatku zaťažujúce a stojí to hodne energie. Musíte zistiť, ako ľudia reagujú, ako reagujú práve na vás, ako s nimi treba zaobchádzať, aký štýl nasadíte… Ale najťažšie to bolo vždy pre deti – prišli o svojich priateľov, rozhodnutie bolo urobené za nich, takže si to vyžiadalo hodne vysvetľovania a komunikácie. Našťastie vyrastali v presvedčení, že nové veci sú vzrušujúce, chodili do medzinárodných škôl, majú medzinárodných priateľov a vďaka sociálnym médiám nestratili s nimi nikdy celkom kontakt.
Spomínali ste, že to stojí energiu. Ako si ju dobíjate?
Ja som od prírody taký ten typ, čo má až prebytok energie. Aspoň môj muž to tvrdí… Ale veľkým zdrojom energie je pre mňa moja rodina, moje deti. A energiu mi dodáva aj samotná práca, pretože milujem byť v kontakte s ľuďmi, mám rada dynamické prostredie – a pivársky priemysel rozhodne dynamický je.
S akými ľuďmi ste doteraz pracovali?
Než som odišla do Ghany, robila som v centrále Heinekenu, a tam pracuje tiež mnoho národností. Takže som mala do činenia s veľmi rôznorodými ľuďmi – ale vždy v kontexte Heinekenu. No a atmosféra v jednotlivých firmách Heinekenu sa dosť podobá, nezávisle od krajiny. Takže nech sa už nachádzate kdekoľvek na svete, kým je to Heineken, cítite sa „doma“. A nie je to len to pivo; je to zanietenie a emócie, ktoré do jeho produkcie i spotreby vchádzajú. Pivo je aj prostriedok socializácie – ľudia si pri ňom posedia a porozprávajú sa. Nejako sa to odráža aj na atmosfére firmy – v Heinekene nenájdete veľa ľudí, ktorí vyzerajú žalostne.
Na čo v svojej kariére ste mimoriadne hrdá?
Keď som po ukončení manager traineeshipu dostala svoju prvú prácu, vymenovali ma za obchodného manažéra jedného holandského regiónu. Mala som vtedy nejakých 25 rokov a mala som riadiť obchodníkov, ktorých vekový priemer bol 55… čiže vlastne boli starší než moji rodičia. Spočiatku na mňa pozerali dosť divne – pre Heineken pracovali už nejakých 30 rokov a teraz príde mláďa a začne im čosi rozprávať… Bála som sa, že ma budú chcieť potopiť. Našťastie, rýchlo sme sa skamarátili… Povedala som im, že ja sa potrebujem od nich učiť rovnako ako oni odo mňa, že potrebujem ich skúsenosť a oni zas môj uhol pohľadu. Potom do toho prišlo uvedenie nového produktu na trh a s ním spojená vnútropodniková iniciatíva, čo znamenal veľkú vnútropodnikovú súťaž a súťaživosť medzi regiónmi. Vtedy sme sa rozhodli, že vybehneme do terénu a že náš región tú súťaž vyhrá. A moji obchodníci si z toho urobili vec prestíže a napriek tomu, že sme nemali ten najrozvinutejší región, súťaž sme s dobrým náskokom vyhrali!
To bol môj prvý veľký úspech a pre mňa dôkaz, že svojím vedením dokážem ľudí doviesť k mimoriadnym výkonom.
Takisto v Rwande sa mi podarilo zmeniť podnikovú klímu na klímu úspechu a pozitivity tam, kde predtým ľudia boli hodne demotivovaní.
Na Slovensku to bolo podobné. Prišla som sem v roku 2009, kedy naplno udrela kríza, a to v januári, kedy Ukrajina zastavila dodávky plynu – nemohli sme produkovať, nemohli sme plniť, nemohli sme nič. Mohli sme si sadnúť a jajkať nad krízou, ale ja som si povedala, že dobre, v každej kríze sú aj tí, čo ju prežijú – a tak sa poďme postarať, aby sme k nim patrili! Nuž sme si sadli a začali sme sa zaoberať podnikom ako takým – víziou, misiou a stratégiou a zladením procesov. To sa podpísalo pod náš neskorší úspech. Najlepšie na tom je, že to bola tímová práca, kde možno podnet prišiel odo mňa, ale ľudia si vzali ciele za svoje, nastavili sa na ne a začali zlaďovať spoluprácu jednotlivých útvarov.
Ako ste dokázali v ľuďoch vyvolať tento pocit tímovosti?
Základom je zahrnúť ich do rozhodovania. Víziu a misiu vytyčoval tím našich štrnástich vrcholových manažérov na trojdňovom retreate v Šamoríne. Definovali našu víziu, naše kľúčové hodnoty – čo naozaj predstavuje Heineken Slovensko – a o čom je celý tento podnik, no a potom, kde chceme byť o päť rokov. Podieľali sme sa na tom všetci, nikto nám nediktoval, a tak ľudia cítia vysoký osobný vklad do vízie a misie a zodpovednosť za to, že sa bude realizovať. Od toho okamihu sme sa snažili spolupracovať a ukazovať ľuďom, ako sú vzájomne na sebe a svojej práci závislí a že prispievajú ku konečnému výsledku, a tak to nie je len o vykonávaní svojich povinností a ničoho navyše. Podarilo sa nám dosiahnuť skutočne dobrú a veľmi intenzívnu spoluprácu medzi obchodníkmi, marketingom a dodávateľskými reťazcami, pretože ľudia vidia väčší spoločný cieľ. A najkrajšie na tom je, že ich netreba presviedčať, pretože vedia, prečo robia to, čo robia.
Druhá dôležitá vec je oslavovanie úspechov. V tom sme skutočne dobrí. Každý mesiac máme nejakú oslavu, bowlingovú párty, rybársky deň a podobné podujatia, kde sa ľudia spolu zabavia a môžu prísť aj s rodinami. Ako manažérsky tím máme dvakrát ročne roadshow a obchádzame jednotlivé lokality, stretávame sa s ľuďmi a hovoríme o vízii a misii znova a znova a sme veľmi otvorení – rovnako pri dobrých ako aj pri horších výsledkoch. To vytvára v ľuďoch silný pocit spolupatričnosti a hrdosti na svoj podnik.
V konečnom dôsledku dobrá pracovná klíma, v ktorej si ľudia prichodia rešpektovaní a majú pocit, že sa im dôveruje, v nich uvoľňuje ich skryté rezervy a vedie ich k mimoriadnym výkonom. Povedzme to tak: v slovenskom Heinekene neplatíme najviac na celom svete a ľudia musia naozaj zaberať, ale súčasne tu majú veľa iných pozitívnych momentov a tak s nami zostávajú – a zostávajú radi.
No a dobrá pracovná klíma a pozitívny prístup začínajú „zhora“ – ja sama mám pohár vždy poloplný, nie poloprázdny, a to sa prenáša na môj manažérsky tím a na ich ľudí a takto sa to kaskáduje nadol celým podnikom. Pozitívnu atmosféru nevytvoríte tým, že skoro ráno prídete, bez pozdravenia sa hrniete do kancelárie, zatvoríte dvere a tuho pracujete neskoro do noci. U nás sa hodne chodí, hodne sa vzájomne komunikuje a sme dosť neformálni, hodne sa usmievame a dvere obvykle sú otvorené. Prenáša sa to aj do toho, ako jednáme s úradmi, dokonca aj do toho, ako hovoríme o konkurencii – nikdy ju neohovárame, ale si ju ceníme, nech zákazník nakoniec rozhodne, kto je pre neho vhodnejší. A ak takto robíte svoj biznis, vytvára to medzi ľuďmi pozitívny ťah a je to jeden zo zdrojov úspechu.
Mali ste aj nejaké nepríjemné alebo ťažké situácie, ktoré ste museli riešiť?
V Ghane boli jedna-dve ťažké situácie. Keď sme tam kupovali fabriku, kúpili sme jednu hodne zadĺženú a to vytváralo problémy s likviditou. Heineken sa rozhodol vtedy spojiť s väčším partnerom, Guinessom. A ako vo všetkých časoch zmien sa začali ľudia cítiť neisto, navyše rozhodovací proces nebol bezproblémový a trval pol roka, čo tiež nepridalo k pocitu bezpečia. V tom čase som bola na funkcii obchodného riaditeľa a napriek všetkému sme museli robiť obchody a predávať a motivovať. Boli to ťažké časy a stálo ma veľa energie udržať hladký chod firmy.
Druhá ťažká situácia bola s vysoko nekompetentným šéfom, ktorý bol vysoko nepredvídateľný a dosť prelietavý v rozhodovaní, takže jeden deň platilo A a druhý deň už platilo B. Bolo veľmi ťažké nasledovať ho a stále byť ešte úctiví, hoci jeho nápady boli niekedy dosť absurdné. Najťažšie bolo, že ste nemohli proti nemu rebelovať a na druhej strane ste sa cítili zodpovední za chod podniku… Našťastie, po čase ho nahradili niekým iným a situácia sa zlepšila.
Je pre vás niečo zvláštne na slovenskom manažmente?
Keď som sem prišla, prekvapil ma taký nejaký vyčkávací prístup – „počkajme a uvidíme“. Slováci nie sú veľmi extravertovaní, skôr sa stiahnu a sledujú, ako sa veci vyvinú. Dobrú chvíľu mi zabralo zistiť, čo majú ľudia na mysli, keď sa správajú istým spôsobom, ale postupne sa začali rozmrazovať a začal sa vytvárať skutočne dobrý pracovný vzťah. V manažérskom tíme to išlo skutočne rýchlo vďaka tomu, že sú to nesmierne milí ľudia. Myslím, že chvíľku trvá, než si získate ich dôveru, ale potom je takmer bezvýhradná. Len čo mali pocit „Door to s nami myslí dobre“, zmenilo sa prostredie – je to ako rajská záhrada, pretože pracujú s vysokým nasadením a sú veľmi, veľmi zodpovední, dychtivo sa učia a nemajú strach experimentovať s novými vecami, pokiaľ im dáte pocítiť, že aj chyby a omyly sú prípustné.
Čo je vaše životné motto?
Moje životné motto je „choď naplno – v práci i v hre“. Sama pracujem s plným nasadením, to isté očakávam aj od svojich ľudí, ale s rovnakým nasadením potom robíme aj párty a bavíme sa. A ak sa to dá, radi to kombinujeme.
Druhé také motto je „carpe diem“ – využi dnešok, zajtra môže všetko byť úplne inak. Vyťaž čo najviac energie z prítomného okamihu.
Podľa akých hodnôt sa v živote riadite?
Štyri sú také hlavné: dôvera, rešpekt, kvalita a nadšenie.
Dôvera a rešpekt… Keby som musela pracovať v prostredí, kde by som ľuďom nemohla dôverovať a kde by sa ľudia správali bezohľadne, bolo by to pre mňa veľmi ťažké.
Čo sa týka kvality, tak platí pre všetky oblasti života. Snažím sa dostať kvalitu do života, odovzdávať kvalitnú prácu, nájsť kvalitu v ľuďoch, v spôsobe spolupráce, v našich produktoch. Vždy hľadám vo všetkom to najlepšie a neuspokojím sa s menej. Ak niečo nie je dosť dobré, nerobíme to.
Samozrejme, nie každý deň je ideálny a niekedy sa musíte uspokojiť aj s 80% miesto 100%, pretože sa dejú iné veci… Ale ak to skĺzne pod tých 80%, už začínam mať ťažkú hlavu. Takže je to produkt, ľudia, procesy, vzťahy – vo všetkom sa snažím o vysokú kvalitu.
Ktoré vlastnosti si najviac vážite u ľudí?
Integritu, rešpekt voči sebe i iným, dôveru, spoľahlivosť – keď mi niekto niečo sľúbi, tak sa môžem spoľahnúť, že to aj dodrží. Pretože som sama ambiciózna, mám rada ľudí s vôľou uspieť, vyhrať, napredovať, byť zajtra lepší ako dnes. A rada som medzi ľuďmi, ktorí poznajú a rešpektujú seba aj iných,
Čo je vaša najsilnejšia stránka?
Myslím že to, že dokážem mobilizovať veľmi rozdielnych ľudí a veľmi rozdielne skupiny ľudí v prospech spoločného cieľa, že viem vytvoriť v nich pocit spolupatričnosti a spoluzodpovednosti. Nemám rada politikárčenie a skryté agendy, sama som veľmi otvorená a preto zdieľam všetko s každým až po vrátnika. Som presvedčená, že majú právo vedieť, pre čo pracujú. Ľudia trávia veľa času v robote a tak je lepšie, keď vedia presne, čo sa deje. Doma majú komplexný život a robia veľa komplexných rozhodnutí, tak prečo by ich nemohli robiť aj vo firme? Schopnosti majú, potrebujú informácie a orientáciu.
A čo by bola vaša najslabšia stránka?
Na to by vedeli najlepšie odpovedať moje deti… Ale za seba myslím, že netrpezlivosť. Som hodne netrpezlivý človek a z času na čas sa musím hodne ovládať, aby som nereagovala, aby som sa zastavila, premyslela, pýtala sa iných…
Myslím, že som sa v tom už postupne zlepšila, už nereagujem zbrklo, pretože som si uvedomila, že s takýmto prístupom nerobíte najlepšie možné rozhodnutia. Ono vďaka zdravému sedliackemu rozumu a dobrej intuícii väčšina riešení sa aj tak uberá smerom, ktorý som pôvodne videla, ale potrebujem sa pribrzďovať a dať priestor ostatným, aby sa vyjadrili a uplatnili svoje vlastné predstavy, než sa pohneme ďalej.
No a niekedy sa do vecí veľmi emocionálne zaangažujem. Obvykle je to pozitívne, ale niekedy to môže aj obmedzovať – napríklad keď sa rozhodnete vytiahnuť do boja a ísť si za svojím, tak vás len tak niečo nezastaví. Ale niekedy je lepšie, keď si poviete „to je v poriadku, to nestojí za to“ a stiahnete sa, ale ešte stále je to pre mňa namáhavé.
Čo sa vám osvedčilo pri práci s ľuďmi?
Myslím, že potrebujete byť tímový hráč. Ak si robíte veci po svojom a ľudia nerozumejú, prečo to robíte práve tak, vedie to k zmätku, domnievaniu sa a klebeteniu. Ak ste tímový hráč a diskutujete veci s ľuďmi, na konci dňa sa dopracujete k spoločnému záveru a nenarážate na odpor či strach. Tímovosť je asi ten najväčší zdroj úspechu. Možno veci trvajú dlhšie, než sa „prežujú“, ale keď sa začnú potom zavádzať, každý pozná svoju rolu a vie, čo sa od neho očakáva.
Manažér si potrebuje uvedomiť, že nie je chytrejší ako jeho ľudia. Všetci máme silné a slabšie stránky a potrebujeme okolo seba ľudí, ktorí naše slabšie stránky dokážu vykompenzovať. Takto vzniká synergia. Bez ľudí nedosiahnete to, čo chcete dosiahnuť. Možno je to iné u umelca, môže si robiť sám, ale v biznise sa bez ľudí ďalej nepohnete. Všetci sa potrebujeme navzájom, aby sa nám všetkým darilo dobre.
Niekedy sa stane, že na niečo nemáte odpoveď, ale niekto iný v tíme ju môže poznať. Nie je hanba nevedieť všetko; myslím, že na svete niet človeka, ktorý by vedel všetko a mal na všetko odpoveď. Nie je to potrebné. A keď dokážete povedať „neviem“, ukazuje to tiež istú vnútornú silu.
Takže hrajte tímovo, nenechajte ľudí domnievať sa, robte to, čo hovoríte… to vás robí pochopiteľnými a predvídateľnými a ľudia sa cítia dobre pri ľuďoch, ktorých sa nemusia obávať.
Čo podľa vás zodpovedá za trvalý úspech manažéra?
Rešpekt. Ukázať iným, že ich potrebujete na to, aby sa dosahovali úspechy. Byť súčasťou tímu. Konzistencia v nasmerovaní; nie jeden deň tak a druhý deň naopak. Slová sa nemajú rozchádzať so skutkami. Vaši podriadení kopírujú vaše správanie a ako sa budete správať vy k nim, tak sa budú oni správať k svojim ľuďom.
Čoho sa majú menej skúsení manažéri vyvarovať?
Skákania priamo k robeniu. Najprv si vytýčte cieľ a stratégiu, zlaďte predstavy ľudí s vaším cieľom a až potom začnite.
To by bola moja rada: strávte nejaký čas tým, že si veci vopred premyslíte, a potom strávte hodne času tým, že pomáhate ostatným, aby ich urobili. Nezahrabte sa v svojej vlastnej robote.
Kto vás ovplyvnil najviac?
Ťažké povedať. Mala som niekoľko veľmi dobrých nadriadených, bola som obklopená výnimočne inšpirujúcimi kolegami a učila som sa od jedných i od druhých. Ale možno najväčší vplyv sú môj manžel a moje deti – sú veľmi otvorení a kritickí. V mihu sekundy vás dokážu dostať nohami späť do reality. Na druhej strane, keď sa až tak nedarí, ochotne podržia.
Keby ste svoj život mohli žiť ešte raz, čo by ste zmenili?
Vlastne nič. Vybrala som si zamestnávateľa a po 27 rokov sa ešte stále nenudím. Vybrala som si manžela a po 25 rokoch sa ešte stále spolu nenudíme. Pochodili sme svet, zažili sme množstvo dobrodružstiev… Nemám nijaký taký okamih, ktorý by som skutočne ľutovala.
Myslím, že žijem veľmi blízko mojich predstáv a hodnôt, prináša mi to radosť a nemenila by som nič. Keď sa to tak vezme, som vlastne veľmi šťastný človek.
4,743 total views, 3 views today
