Tu je ďalšia z kníh, ktoré útočia na usporiadaný internetocentrický svet, v ktorom dnes žijeme. V svojej knihe The Internet Is Not the Answer Andrew Keen hovorí, že „miesto demokracie a diverzity sme doteraz z digitálnej revolúcie získali len menej pracovných miest, presýtenie rôznymi obsahmi, rozšírenie pirátstva, bandu internetových monopolistov a radikálne zúženie našej ekonomickej a kultúrnej elity“.
 | Andrew Keen The Internet Is Not the Answer Atlantic Monthly Press, 2015 |
Sú to ostré slová a celá Keenova kniha je v podstate výpad na adresu škôd, ktoré spôsobil internet kultúre, ekonomike a v prvom rade nám samým. Keen však hovorí z vlastnej skúsenosti. V roku 1995 založil Audiocafe.com, internetovú spoločnosť prvej generácie, a v súčasnosti uvádza CNN rubriku Keen On” Techonomy. Jeho kniha sa nezapodieva filozofiou, ale empíriou internetu, a opiera sa hlavne o citáty novinárov podobného zmýšľania.
Poukazuje na to, že „distribuovaná technológia nevedie nutne k distribuovanej ekonomike a kooperatívna povaha internetu sa neprejavuje na jeho dopade na ekonomiku. Miesto toho vedie k vytvoreniu ekonomiky, kde ‚víťaz berie všetko‘.“ Rozšírilo sa digitálne pirátstvo. Podľa odhadov len v januári 2013 hľadalo 432 miliónov užívateľov na internete aktívne obsahy, ktoré porušovali autorské práva. Drvivý dopad má internet aj na globálny predaj hudby a ani streamingové platformy ako Spotify alebo Pandora nie sú pre umelcov východiskom – napríklad za jednu pesničku, ktorá bola prehraná viac ako 3 milióny ráz, dostala hudobníčka Ellen Shipley tantiémy vo výške 39,61 dolárov…
Ako ďalší desivý príklad uvádza Keen pád spoločnosti Kodak, ktorá priniesla fotografiu na dosah masám, ale v roku 2013 sa zložila a musela prepustiť 47.000 pracovníkov. V tom istom roku sa internetová verzia Kodaku, Instagram, predala Facebooku za 1 miliardu dolárov. V tom čase mala firma Kodak už len 13 zamestnancov. Je iróniou, že miliardy dolárov hodnoty pre zákazníkov Instagramu, Skypeu alebo WhatsApp nekompenzujú presne tomu spotrebiteľovi to, čo sa ich úspechom stratilo.
Miestami však Keenova kniha skĺzava len do čistého nariekania nad rozliatym mliekom. S veľkým potešením prepiera napríklad Google, kde uznáva genialitu spoločnosti, ale oveľa radšej sa venuje jej hriechom – zasahovaniu do súkromia ľudí, úlohe pri tvorbe sledovanej spoločnosti, jej ničivý dopad na kultúrnu produkciu a jej monopolistickú silu.
Keenovo stanovisko je jasné: „Kreatívna deštrukcia“ je v poriadku, pokiaľ sa niečo ničené nahrádza niečím novým okrem obrovského bohatstva u malej skupinky ľudí. Internet sa v tomto celkom klania modle „spotrebiteľa“, ktorému všetko prináša zadarmo a do rúk, ale zabúda na aspekt „občana“, ktorému ruší pracovné miesta, obmedzuje súkromie, núti ho nabrať „kolektívnu identitu“ a robí z neho bábku.
Tak ak internet nie je odpoveď, čo potom teda tou odpoveďou je? Keen dúfa, že internet z tých problémov, ktoré dnes pôsobí, časom vyrastie. Ale to sa nestane, kým vlády a podniky nezačnú internet regulovať zákonnými normami a zmenou spôsobu, akým dnes podniky robia biznis. Bude treba obmedziť ich monopolistickú kontrolu trhu, ich programy masívneho zberu dát o používateľoch, ich obchádzania autorských práv a toho, že umožňujú šírenie nenávisti a výziev k násiliu.
3,963 total views, 3 views today
