Ako je to dôležité pre váš biznis?
V septembri sa stretneme na každoročnej konferencii ľudských zdrojov Personálny manažment 2013. Tento krát sa pozrieme na to, aký je súvis medzi úspechom firmy a tým, či jej zamestnanci majú svoju prácu radi a tešia sa na ňu. My vám už teraz prinášame názory dvoch hostí konferencie napríklad aj na to, prečo je dôležité do svojej práce vložiť aj srdce. Tomáš Hajzler – pozorovateľ sveta práce a Michal Meško – inovatívny zakladateľ úspešnej firmy.
Tomáš Hajzler o sebe zvykne tvrdiť, že vo svojej práci sa to snažil ďaleko dotiahnuť až zostal úplne uťahaný. Prestal preto budovať svoju kariéru a začal robiť to, čo ho nielen uživí, ale čo ho tiež naozaj baví a je to postavené na jeho prirodzených osobnostných predpokladoch. Založil nakladateľstvo peoplecomm vydávajúce predovšetkým publikácie venujúce sa slobode v biznise, práci a podnikaní. Skúma svet práce a firiem, prednáša, bloguje, píše.
Už sa to dnes nesnažíte vo svojom živote ďaleko dotiahnuť?
Tak ťažká otázka hneď na úvod 🙂 ! Myslím, že už to „neťahám ďaleko“ v zmysle „stať sa niekým“. Mám asi lepší pojem o tom, kto som a podľa toho som si nastavil aj život. Väčšinu času venujem práci, ktorá ma napĺňa. Trávim čas iba s ľuďmi, ktorých mám rád (a ktorí asi majú radi mňa). Dokonca sme po rokoch hľadania našli i skutočný domov pre našu rodinu… Ale „ťahám“ to stále. Neviem od prírody a z rodiny príliš „byť“. Niečo vo vnútri ma núti k aktivite. Nevyhovuje mi všadeprítomné plytvanie, vzrastajúce sociálne nerovnosti a ďalšie neblahé javy v našom svete. Mám pocit, že s tým musíme niečo urobiť. A tak dosť často „ťahám“ 🙂 .
Čo je základným predpokladom k tomu, aby človek začal mať svoju prácu rád a nežil iba formou „krysích pretekov“, ako to vy nazývate?
Pochopiť kým je. Rodíme sa tým, kým sme. Ale prichádzame do spoločnosti, ktorá nám vzápätí vysvetlí, že sme „nikto“, a že až potom ako to dotiahneme ďaleko, sa staneme „niekým“ (bez ohľadu na to, kto naozaj sme). Čím viac na túto hru skočíme, tým viac sa z nás stane „krysa“ v zmysle nevedomej snahy zarobiť a vlastniť viac, než druhí. Myslím teda, že jediná cesta je začať vnímať viac seba a menej druhých a premýšľať o tom, čo mám skutočne rád, k čomu inklinujem a tomu sa začať venovať. Cesta k sebe vedie cez pocity. A tie máme všetci. Dôležité je naučiť sa všímať si ich a rozumieť im.
Vo svojej knihe „Peniaze, alebo život?“ hovoríte, že najprv treba žiť, až potom zarábať. Keď si to rozmeníme na drobné, je toto naozaj reálne aj v našich spoločenských podmienkach?
Nie je to bežné a preto to pre mnohých ľudí nie je ani predstaviteľné. Ťažkosťou nášho sveta je to, že sme si poplietli peniaze so zmyslom života. Ide o to, lepšie pochopiť podstatu toho, čomu dávni filozofi hovorili „dobrý život“. Potom ľudia pochopia, že peniaze sú číro-číry nástroj tak, ako napríklad kliešte alebo šraubovák. Potom sa človek možno zasmeje a začne konečne žiť (nie na život čakať). No povedzte, nie je na smiech usilovať sa celý život o šraubovák? Alebo zahodiť tretinu života kvôli kliešťam?
Aby človek mohol rozbehnúť „biznis“ ktorý ho baví, čo i len v malom, nestačí mu iba nápad a nadšenie. Potrebuje mať v sebe aj istého podnikateľského ducha. Nie každý ho ale do vienka dostane. Sú takíto ľudia odsúdení iba na neustále vylepšovanie životopisu cestou klasického budovania kariéry?
Neviem koľkí z nás majú v sebe od prírody podriadenosť a pasivitu. Nenašiel som zatiaľ žiadnu štúdiu, ktorá by sa tomu venovala. Som často s deťmi a pozorujem, že značná väčšina má v sebe vrodenú aktivitu – zvedavosť, potrebu venovať sa tomu, čo im ide, čo sa im zdá zmysluplné a o čom si môžu rozhodnúť sami. Myslím, že v v mnohých ľuďoch túto prirodzenosť zadupala výchova a predovšetkým škola. Je to teda iba otázkou odvahy a schopnosti tieto vrodené vlastnosti znovu-objaviť.
Presadzujete koncept slobody v práci. Čo to vlastne v praxi znamená?
V praxi? To, že firma nájde skutočný vyšší zmysel v tom, čomu sa venuje. Že začne peniaze využívať ako nástroj pre naplnenie onoho zmyslu (nie, že peniaze budú cieľom). Že ľudia vo vnútri budú ľuďmi – tými, kým sú a budú môcť väčšinu času robiť to, čo robia naozaj radi. Že firma začne svojim zákazníkom slúžiť v tom, čo naozaj potrebujú (nie v tom, čím ich zmanipulovala reklamou). Že sa firma stane spoločenstvom zdieľajúcim zmysel, hodnoty a zvyky (a nie len anonymnou inštitúciou).
Je naša spoločnosť už natoľko vyzretá, aby firmy riadiace sa touto filozofiou mohli úspešne napredovať? Alebo je to u nás zatiaľ iba výsada malých spoločností s niekoľkými nadšenými zamestnancami?
Väčšina malých firiem je slobodná. Nie je potrebné ich zväzovať byrokraciou a hierarchiou. Ťažkosť je v tom, že ľudskou prirodzenosťou je kopírovať väčšinu. Evolúcia nás naučila prežiť tak, že ideme za stádom. Pokiaľ stádo zarába a organizuje biznis tak, ako organizuje, väčšina podnikateľov to robí rovnako. Potrebujeme príklady firiem, ktoré stavajú na princípoch slobody tak, aby sme ich mohli začať kopírovať. Podľa jednej teórie potrebuje každý živočíšny druh organizujúci sa do stáda, kŕdľa alebo svorky v prípade nebezpečenstva 5-6% jedincov na to, aby si dokázal uvedomiť nebezpečenstvo ako celok. Potrebujeme teda aspoň 5% firiem, ktoré fungujú slobodne, ľudsky, udržateľne, aby sme otočili fungovanie väčšiny. Napríklad v Česku je to 100 tisíc firiem z celkového 2,5 milióna. Tieto príklady sa objavujú. Chce to iba čas.
Aká budúcnosť, podľa vás, čaká firmy, v ktorých manažment do vzťahu k svojej práci a k zamestnancom, nevkladá srdce?
Skončia. Tak, ako dnes končia tisíce firiem po celom svete. Aby firma prežila hyper – konkurenčné prostredie 21. storočia, je nutné, aby bola predovšetkým inovatívna. Inovatívna bude ale iba vtedy, pokiaľ ľudia vo vnútri budú tvoriť. A tvorbu ľuďom neprikážete! Je nutné, aby sa pre ňu sami rozhodli. Preto začína byť sloboda v práci u nás nevyhnutnosťou. Naviac, tradičná hierarchická byrokracia so zástupmi manažérov, ktorí mávajú smernicami a kontrolujú dochádzku, v žiadnom prípade nepritiahne nastupujúcu „facebookovú“ generáciu. Firmy, ktoré tak dnes považujeme za normálne, proste prestanú existovať tak, ako v minulosti prestali existovať napríklad parné lokomotívy. Život ide ďalej, ľudia vynaliezajú a tvoria nové technológie, ktoré lepšie slúžia dobe, v ktorej žijú. História je plná týchto príkladov.
Michal Meško je absolventom Fakulty manažmentu Univerzity Komenského, jeden zo zakladateľov a spolumajiteľov internetového a kamenného kníhkupectva Martinus, ktoré zároveň vedie. V roku 2011 bol nominovaný na ocenenia Ernst&Young Podnikateľ roka a TREND TOP Manažér roka.
Dnes úspešná firma Martinus, ktorá zbiera mnohé ocenenia, začala písať svoju históriu pomaly a nenápadne. Mali ste na jej začiatku jasný cieľ kam až ju chcete doviesť?
Martinus začal ako maličké kamenné kníhkupectvo na pešej zóne v Martine – v roku 1990, ako jedno z prvých súkromných kníhkupectiev na Slovensku. Ciele vtedy boli skromné, o predaji kníh sme nevedeli takmer nič. Miro Santus, jeden zo spoluzakladateľov, vtedy v rozhovore povedal, že “O knihách sme vedeli len to, že sú na čítanie a že ich máme radi.” Chceli sme, aby sa ľudia mohli jednoducho dostať ku knihám, preto sme ich začali voziť na favoritke z Bratislavy, z Prahy… až o nejakých 9-10 rokov neskôr prišiel nápad rozšíriť našu ponuku a služby aj zákazníkom mimo Martina, a vtedy prišiel na rad internet. K Jožovi a Mirovi Santusovcom som sa pridal ja a začali sme opäť od nuly a bez akýchkoľvek znalostí budovať internetové kníhkupectvo. Nemali sme žiadne vzletné ciele, chceli sme len urobiť čo najlepší internetový obchod, ktorý by zároveň mal ľudskú tvár.
Čo je podľa vás „úspešná firma“?
Firma, ktorá prináša radosť zákazníkom a ľuďom naokolo a naozaj im zlepšuje život – hoc i len o malý kúsok alebo úplne nenápadne. Firma, ktorá zároveň to isté znamená aj pre svojich zamestnancov. Firma, bez ktorej by na svete bolo o niečo smutnejšie.
Martinus je známy tým, že fandí inováciám, vďaka ktorým sa posúva vpred. Ktorým vašim inovatívnym nápadom ste dnes najviac vďačný?
Nemyslím si, že by sme vymysleli nejaké zásadné inovácie. Snažíme sa spájať srdce a oči. Robiť veci tak, ako ich cítime a veríme im, ale zároveň pozerať sa okolo seba a hľadať zaujímavé nápady, ktoré by sme mohli využiť aj u nás. Internetový obchod sme nevymysleli, ale keď sme prvýkrát uvideli Amazon, zrazu to bola odpoveď na otázku, ako vyriešiť veci, ktoré nám vtedy vŕtali v hlave: ako by aj malé kamenné kníhkupectvo so 40 m2 mohlo ponúknuť svojim zákazníkom mnohonásobne väčšiu ponuku, a zároveň ako by toto maličké kníhkupectvo mohlo obslúžiť aj zákazníkov mimo Martina, keď nemá peniaze na veľkú fyzickú expanziu. Keď sme okolo roku 2008 ako jedna z prvých firiem na Slovensku začali komunikovať a robiť zákaznícky servis aj cez Facebook, mnohí to vnímali ako inováciu. Pre nás to bolo niečo úplne prirodzené – Facebook sme krátko predtým objavili aj my ako ľudia a zdal sa nám to byť zábavný kanál na to, ako sa spojiť so zákazníkmi. Dodnes si pamätám, ako sme oslavovali nášho 100. fanúšika a ako sa nám to vtedy zdalo neuveriteľne vysoké číslo. Dnes je s nami na Facebooku v kontakte takmer 80.000 našich zákazníkov. Podobne to bolo, keď sme pred niekoľkými rokmi zavádzali Yammer. Kolega zachytil kdesi informáciu o novej službe, akomsi vnútornom Facebooku pre firmy. Vyskúšali sme to, postupne zaviedli do celej firmy a dnes sa cez Yammer, našu internú sociálnu sieť, vymenia denne desiatky až stovky “statusov” a komentárov. Riešime tam všetko možné, od operatívy, zdieľanie zaujímavých správ od zákazníkov či z trhu, cez celofiremné oznamy, komunikáciu noviniek a zmien, až po dohadovanie spoločných raňajok. Ľudia sú si zrazu bližšie, aj keď sme roztrúsení po celom Slovensku i v Prahe. Všetko sú to veci, ktoré v danom momente, keď sme ich zavádzali, boli len jedným z mnohých pokusov a “hračiek”, bez zaručeného úspechu – ale dnes viem, že napríklad všetky tieto spomínané veci významnou mierou prispievajú k tomu, čím Martinus je a ako ho môžeme robiť.
Zvyknete o sebe hovoriť, že ste „benevolentným manažérom“ vo vzťahu k vašim zamestnancom. Je možné takým zostať aj pri ich neustále rastúcom počte?
To sa snažím neustále zisťovať 🙂 Kedysi som si nevedel predstaviť, aké to bude, keď budeme mať 30 ľudí. Dnes máme okolo stovky trvalých a spolu s brigádnikmi to na Vianoce bude asi 200 ľudí. Zatiaľ to funguje, pretože rastieme stabilne, ale nie raketovo. To umožňuje dobrý prenos spoločnej DNA od starších členov tímu na nováčikov. Rastieme do šírky, štruktúru sa nám zatiaľ darí držať relatívne plytkú a nie úplne rigidnú. Ale spýtajte sa ma, keď budeme zase na 500 ľuďoch :-))
Chcem, aby si ľudia neustále uvedomovali, že každý jeden z nás tvorí Martinus. Či nás je 10 alebo 200. Spolu prežívame úspech, ale spolu zažívame aj prehry a pády. To, že niečo nemám vo svojej oficiálnej pracovnej náplni, neznamená že to nemôžem aj urobiť, ak to má zmysel a pomôže to tímu, Martinusu. Snažíme sa neustále pripomínať, že sme najmä partia ľudí, ktorých spája spoločný cieľ a vízia, nie len nejaká budova, do ktorej si chodíme odpracovať svoju šichtu.
Snažím sa ľuďom dávať čo najviac voľnosti. Sám som nikdy nerobil v korporácii, vlastne som nikdy nemal klasické zamestnanie. Viem, že aj ja som počas toho robil veľa chýb – a stále ich robím. No vždy sa z nich snažím poučiť a posunúť ďalej. Toto isté chcem dovoliť robiť aj ľudom v Martinuse. Dôležité je, aby sa z chýb vždy poučili, neopakovali ich a našli lepší spôsob. Takisto nemám jasné odpovede na všetky otázky (aj keď ľudia vo firme by možno povedali, že sa svoj názor snažím povedať príliš často :-)). Preto chcem, aby tie odpovede dokázali hľadať a nájsť ľudia sami. Často sa riadime intuíciou a sedliackym rozumom. Ideme otvárať nové kníhkupectvo v nákupnom centre a nikdy sme to doteraz nerobili – ako by sme to mali urobiť? Čo všetko k tomu treba? Nuž, neviem – ale tým pádom je jedno, či sa to naučím ja, alebo sa to naučí priamo človek, ktorý to dostane ako svoj projekt. A postaví si k tomu vlastný tím, kde si vytvorí štruktúru, ktorá bude fungovať a bude kompatibilná so zvyškom firmy.
Ak ľudia dostanú slobodu, dostanú spolu s ňou aj zodpovednosť. Ak sa ale ľudia snažia tej zodpovednosti zbaviť a prenášať ťažké rozhodnutia či možné chyby na niekoho vyššie, pravdepodobne to znamená, že nemajú ani tú slobodu.
Ako dôležité pre biznis je to, aby ľudia chodili do práce radi.
Myslím si, že to nie je dôležité len pre biznis, ale najmä pre ľudí samotných. Verím, že podnikanie má byť v prvom rade o vytváraní hodnôt, o zlepšovaní života ľudí. Myslím si, že je úplne prirodzenou túžbou každého človeka, na akejkoľvek pozícii, mať pocit užitočnosti a toho, že aj on svojou troškou prispieva k tomu, aby bolo niečo lepšie. A keď tento pocit má, zrazu sa dá na zamestnanie pozerať aj inak ako len na niečo, kam idem stráviť 8 hodín denne a prinesiem odtiaľ domov peniaze.
Ak človek verí tomu, čo firma robí, verí jej myšlienke a hodnotám, určite sa ten vzťah a radosť buduje lepšie. A automaticky sa potom prenáša aj na zákazníka. Ľudia radi robia radosť, dokonca si myslím, že urobiť radosť inému človeku je vo svojej podstate jeden z najsilnejších pocitov na svete. Ak sa vo firme spoločne snažíme vytvárať si navzájom podmienky, aby sme mohli robiť radosť sebe navzájom, potom sa to naozaj aj robí ľahšie a do práce sa môžete tešiť. Neznamená to, že každý musí s každým byť najväčší kamarát, ale tie spoločné hodnoty sú nesmierne dôležité. Takisto to neznamená, že nie sú ťažšie dni, alebo že by ste robili 100% iba veci, ktoré vás bavia. To je ako s tréningom na nejaký šport – v rámci prípravy vás tiež niektoré drily a cvičenia budú baviť viac, niektoré menej, niektoré dokonca budete neznášať, ale viete, prečo to robíte a preto neprestanete. Lebo vidíte pred sebou cieľ, zmysel. A preto sa radi prídete vypotiť aj nabudúce.
Čo však s ľuďmi, ktorí časom vyhoria a pôvodné nadšenie sa zmení na stereotyp. V tomto nebezpečenstve je každý z nás. A zákazník to skôr, či neskôr vycíti.
To je úplne normálne a súhlasím s Vami, že to hrozí každému – dokonca si myslím, že každý človek sa počas svojej kariéry k takýmto pocitom minimálne priblíži.
Firma je ako človek, ako živý organizmus, zložený z množstva buniek – ľudí. Firma nie je však jeden človek, je súborom vlastností majiteľov, manažmentu i všetkých jeho zamestnancov. Ak prichádza stereotyp na jedného-dvoch ľudí, väčšinou sa nič nedeje, ak sa to podchytí dostatočne včas. Vtedy sa často stačí s človekom len porozprávať, ponúknuť mu iný pohľad – možno mu len došli výzvy a vy ste si to nevšimli. Alebo ho už naozaj daná pozícia nebaví, ale veľmi rád by robil v rámci firmy niečo iné. Dôležitá je DNA. Ak tá zostáva, zmena pozície je to najlepšie, čo sa môže človeku i firme stať. Aj u nás sa to udialo už v mnohých prípadoch, a niektorí ľudia si už stihli prejsť celkom kľukatými a kariérnymi cestičkami. Zo šikovnej študentky strednej školy, ktorá u nás robila kníhkupkyňu, ale jedného dňa zistila, že už to ďalej nedáva, sa stala výborná grafička a marketérka. Z baliča je dnes šéf iného oddelenia. A tak ďalej.
Aj v ľudskom tele sa ale niektoré bunky časom unavia a musia sa nahradiť. Ak tá výmena prebieha prirodzene a dostatočne včas, nestihne sa to prejaviť navonok – naopak, často to pomáha ostatným členom tímu fungovať ešte lepšie a nabúravať stereotyp vďaka novým pohľadom. Zamestnanie nie je väzenie a myslím si, že keď zrazu človek z nejakého dôvodu stratí nadšenie a nevie ho v súčasnej práci znovu získať, nemá zmysel, aby sa obe strany navzájom trápili. Na toho človeka možno čaká opäť zaujímavá výzva niekde inde, a na jeho pôvodnú pozíciu vo firme zase možno čaká niekto iný.
Na tohtoročnej konferencii budete mať možnosť stretnúť i ďalších zaujímavých hostí – vo svojej práci opúšťajú cesty, ktoré sa v dnešnej dobe začínajú ukazovať ako málo efektívne, aby mohli dať priestor vlastnej intuícii. Nechajte sa inšpirovať inovatívnymi lídrami a ich skúsenosťami. Dajte sebe a svojim zamestnancom šancu robiť vašu prácu úspešne a zároveň s radosťou.
Autor: Martina Košičiarová
4,753 total views, 15 views today
