Všetci poznáme, čo znamená „dobrá chémia“ vo vzťahu dvoch ľudí. Málokto však tuší, že ide o skutočnú chemickú reakciu tela – o neurochémiu.
Keď sa dvaja ľudia rozprávajú, vyvoláva to v tele isté chemické pochody. Pozitívne komentáre a pozitívne rozhovory vytvoria v organizme reakciu ako slabá droga – ale čo je ešte dôležitejšie, negatívne komentáre s nami idú oveľa dlhšie. Kritizovanie zo strany šéfa, hádka s priateľom alebo roztržka s kolegom zapríčinia, že zabudneme na všetky pochvaly. Ak niekto o nás povie, že sme leniví, neschopní alebo neprofesionálni, s vysokou pravdepodobnosťou si to zapamätáme, vryje sa to do našich spomienok a budeme mať problém nielen sa cez to preniesť, ale to aj zabudnúť. A zakaždým, keď nám potom niekto povie, že sme nadaní, tak pochvalu nebudeme vedieť prijať.
Táto reakcia sa zakladá na chémii. Keď čelíme kritike, odmietaniu alebo strachu, keď sa cítime znevažovaní alebo znižovaní, naše telo produkuje vyššie hladiny kortizolu, hormónu, ktorý uzatvára mysliace centrum mozgu a aktivuje reakciu na konflikt: útek alebo útok. Stávame sa precitlivelí a reaktívnejší. Často vnímame väčšiu negativitu, než je reálna. Tieto účinky trvajú celé dni, vrývajú sa nám do pamäte a predprogramovávajú naše budúce konanie. Kortizol totiž funguje ako tabletka s postupným uvoľňovaním – čím dlhšie premýšľame nad strachom a negativitou, tým dlhšie potrvá ich dopad.
Pozitívne komentáre a pozitívne rozhovory tiež vyvolávajú v organizme chemickú reakciu. Podporujú produkciu oxytocínu – hormónu navodzujúceho príjemné pocity, ktorý podnecuje našuschopnosť spolupracovať, komunikovať a dôverovať iným tým, že aktivuje centrá v našom prefrontálnom kortexe. Ale pretože oxytocín sa metabolizuje rýchlejšie ako kortizol, jeho účinky sú menej dramatické a netrvajú dlho.
Takže správania, ktoré zvyšujú hladinu kortizolu, znižujú našu konverzačnú inteligenciu – našu schopnosť nastavovať sa na iných ľudí, inovatívnosť, empatiu, kreativitu a strategický úsudok. Zato správania, ktoré vyvolávajú zvýšenú produkciu oxytocínu, našu konverzačnú inteligenciu zvyšujú.
Výskumy Judith E. Glaserovej ukazujú, že podľa vlastných slov manažéri používajú viac pozitívnych, oxytocín dodávajúcich prejavov v komunikácii. Na obrázku je zachytené, že používali všetkých 5 pozitívnych správaní (zelených), napríklad „ukazovať, že nám na tých druhých záleží“, častejšie ako päť negatívnych (červených). Problém je, že z času na čas skĺzneme do menej pozitívnych prejavov (napríklad sa len tvárime, že načúvame), ale skutočnosť, že kortizol má vyšší dopad ako oxytocín, okamžite zruší dopady našich pozitívnych prejavov. Navyše ak raz máme taký a raz inakší prejav, v podriadených to vyvoláva stres z nejednoznačnosti – a úroveň kortizolu znova utešene stúpa.
Napríklad častá manažérska bolesť je, že ľuďom radšej vtláčajú svoje predstavy, než aby s nimi dlho diskutovali o realizácii. V podriadenom však takýto prístup okamžite začína vyvolávať produkciu kortizolu, jeho rozum sa stiahne, nepočúva a neprijíma. V grafe je najvyšší červený stĺpec „snaha presvedčiť iných“ (focusing on convincing others). Nielenže sa to deje častejšie ako načúvanie a spoločné tvorenie, ale navyše je dopad 26-násobne vyšší ako oxytocínové správania – a už tento samotný prejav dokáže úspešne zablokovať všetku ochotu a radosť z práce.
Takže na nadriadených zostáva, aby si začali všímať svoje prejavy a uvedomovať si, či nimi podporujú produkciu kortizolu alebo oxytocínu. Keď si nadriadený začne uvedomovať svoje pôsobenie na podriadených, otvára tým kanál pre otvorené, ústretové komunikovanie, posilňuje tým vzťah a zvyšuje kvalitu rozhovorov s podriadenými. A pretože sme sociálne bytosti a potrebujeme hovoriť s inými, premieta sa to do kvality klímy na pracovisku.
4,467 total views, 3 views today
