Cesta na toto interview bola pre nás neobvyklá – Anna Evans totiž sídli v závode spoločnosti Mondelez International, tak nás sprevádzala všade vôňa poctivej, dobrej čokolády. Bol to príjemný okamih kľudu uprostred zhonu a ešte príjemnejší kontakt s energickým, aktívnym človekom, ktorý si zo svojho plného pracovného dňa musel ukradnúť hodinku na rozhovor s nami a napriek tomu nestratil svoju pohodu a optimizmus…

Takže dnes vám prinášame rozhovor s Annou Evans, HR Manažérkou pre SK/HU/BG Manufacturing v  Mondelez Europe Services na Slovensku.

Ako ste sa dostali tam, kde ste dnes?

Vyrástla som na strednom Slovensku v rodine lekárov. Rodičia boli toho názoru, že by sme sa mohli pustiť v ich šľapajach – no ale mne tá medicína akosi „nevoňala“. Moja parketka neboli veru choroby tela; to tá ľudská duša mi už hovorila podstatne viac, tak som sa pustila cestou klinickej psychológie. Po skončení som aj nastúpila do nemocnice na psychiatriu. Mama spokojná, ale pre mňa to bol kultúrny šok – podmienky, ako to v tých nemocniciach funguje, ale aj finančná stránka a motivácia… Začala som sa obzerať po čomsi, kde by som sa nebála „doniesť si robotu domov“. Prešla som viacerými epizódami v HR, event manažmente či v agentúre, ale potom som dostala svoju veľkú šancu – prejsť na HR do automotive na Záhorí.

Pre mňa to bola veľká zmena, ale automotive mi prirástol k srdcu. Dostala som sa do kontaktu s výrobou a zistila som, že ma veľmi oslovuje! Prijímala som ľudí na všetky možné pozície, takže ma ľudia v podniku poznali a mala som s nimi stály kontakt, čo ma ľudsky veľmi napĺňalo, ale mala som súčasne kontakt aj s technológiou a procesmi, teda začala som vnímať aj kontext práce. Videla som, čo bude ich produkt, a aj to mi dávalo dodatočný „pocit“ pre ich úspešnosť a začala som vnímať, ako konkrétne ja svojou prácou dokážem prispievať k výsledkom a smerovaniu firmy – a to mi zostalo dodnes.

Práca v automotive bola pre mňa dosť veľká výzva – práve preto, že automotive bolo v tom čase silne mužsky dominované a so silnou pánskou kultúrou. A v takomto prostredí som dokázala niečo, čo dodnes považujem možno za svoj najväčší úspech – dokázala som si jednak vybudovať korektné a profesionálne vzťahy, ale aj sadnúť s kolegami za jeden stôl a spoločne riešiť problémy, hoci som ako jediná žena bola v tíme často dosť sama. Predsa len to bol dvojaký prechod – z mojej pôvodnej orientácie na ľudskú dušu k výrobnému procesu a veciam ako výkonnosť a účinnosť, ale aj prechod zo služieb do výrobného prostredia. Nuž, bolo to dosť zaujímavé. Navyše sa tam počas mojej kariéry v závode vystriedali viacerí riaditelia. Na jedného z nich si veľmi dobre spomínam, a to preto, lebo nástojil na tom, že kto u nás chcel pracovať, musí si prácu vo výrobe vyskúšať – jedno či robotník alebo manažér, prvý týždeň-dva strávil na výrobnej linke. Dokonca aj on sám si vyžiadal montérky a poďho do výroby! No a vďaka tomu ho ľudia v podniku neskutočne rešpektovali, hoci mu spočiatku vôbec nerozumeli. Lenže on týmto ťahom začal dobre rozumieť produktu a dokázal sa neskôr na celý proces pozrieť či už kvalitársky, operatívne alebo technologicky. Odrazu bol schopný im aj oponovať a už ho nemohli opiť rožkom!

Aj ja som mala tú možnosť byť súčasťou nášho výrobného procesu. Jednoznačne to zmení váš postoj k „obyčajnej“ práci. Obdivovala som našich ľudí, ktorí dokázali vyrábať v danom takte a v tej kvalite, s vysokými štandardmi, pričom manuálne i ergonomicky to bolo častokrát veľmi náročné! Preto tak rešpektujem automotive a výrobu ako takú – pre mňa to je životná skúsenosť a značne upravila moje vnímanie ľudskej práce.

Takže u vás sa to pracovné nasadenie postupne „zdrsňovalo“…

Nuž, nie celkom… Ten štart v nemocnici bol naozaj veľmi náročný. Psychicky je to extrémne vyčerpávajúca práca a skutočne tých, čo ju robia, obrovsky obdivujem. Nie je to len náročná práca, ale aj značne podhodnotená. Koniec koncov, je to skôr poslanie.

Ale pravda je, že ako som odišla z nemocnice, bolo to skôr pohodové, kým neprišla moja veľká srdcovka, výroba. Tam som strávila zhruba 12 rokov, ale ku koncu už som mala pocit, že moja práca je skôr rutina a že by som potrebovala znova niečo nové – nejaký rozlet a zmenu.

Práve vtedy prišla ponuka z Mondelez. Jednak to bol iný biznis, ale hlavne to bola už globálna pozícia s inou zodpovednosťou. V automotive som mala skôr lokálnu zodpovednosť, takpovediac „na svojom piesočku“. Ponuka od Mondelez ma posunula smerom k strategickejšej práci cez „cluster“, pretože sa v ňom zlučuje viacero krajín. A tak momentálne pôsobím v FMCG, teda v sektore rýchloobrátkového spotrebného tovaru. Napriek tomu som od výroby nadobro neodišla, pretože ako napovedá aj moja pozícia, manufacturing je najmä o výrobe. Tu v Bratislave som zodpovedná za závod, kde pracuje zhruba 500 ľudí, rovnako som zodpovedná za závod v Székesfehérvári v Maďarsku a za závod vo Svoge v Bulharsku. Keď to spoločne napočítam, je to približne toľko ľudí, ako som mala kedysi v automotive.

V našom závode pripravujeme počas roka viacero akcií pre zamestnancov a ich rodiny, ale bezkonkurenčne najobľúbenejšou je u nás Mikuláš, takže i moja dcéra mi nadšene prízvukuje, aký „dream job“ mám… To len manžel spočiatku chodil za mnou a dovrával mi: „Dávaj pozor, čo tam zješ!“

Ale v Mondelez ma nadchlo aj niečo iné, čo je výrazný rozdiel oproti automotive – je tu oveľa viac žien v top manažmente. Zaoberáme sa témami, ktoré dnes v HR rezonujú – napríklad diverzitou, inklúziou, wellbeing. Mondelez je medzinárodný kolos s vyše 80.000 zamestnancami, takže tam už sa venujete oveľa širšej problematike a viac sa dostanete k strategickým a globálnym aktivitám.

Hoci v Mondelez nie som dlho, k mojim „srdcovkám“ už patrí samotné smerovanie, vízie a hodnoty firmy. Sú tu veľmi fajn ľudia – a to nielen moji kolegovia a tím, ale panuje tu atmosféra ochoty a ústretovosti. Nestalo sa mi, keď som potrebovala pomôcť, aby mi niekto povedal, že to nie je jeho téma. Keď už nevedeli pomôcť fyzicky, tak ma aspoň nasmerovali na niekoho iného. Myslím, že je to podpornejšie prostredie ako automotive, čo mne osobne veľmi vyhovuje.

S mojim tímom, teda nielen tým lokálnym, ale aj klastrovým sme sa už pomaly zladili, pracujeme na rôznych aj strategicky zameraných projektoch, máme na starosti rozvojové záležitosti a zlaďovanie globálnych požiadaviek s lokálnou realizáciou. Koľkokrát máte globálnu víziu, ale potom ju treba prispôsobiť mentalite, podmienkam ľudí a trhom v jednotlivých regiónoch, pretože u globálne pôsobiacej firmy sa podmienky a mentalita môžu v jednotlivých regiónoch dosť výrazne odlišovať.

Dnes sa už nevenujem náboru – na to máme špeciálne oddelenie, ktoré vyhľadáva nových kolegov a talenty.

Celá moja kariéra má však jeden spoločný menovateľ – prácu s ľuďmi, čo je podľa môjho názoru jedna z najťažších prác vôbec. S ľuďmi si treba neustále budovať dôveru, a to dosiahnete jedine tak, že ich budete počúvať a snažíte sa ich spoznať.

Ktoré hodnoty sú v biznise pre Vás dôležité?

Na internete nájdete mnoho definícií hodnôt. Mám rada Barrettov prístup; podľa neho sú hodnoty krátkym vyjadrením toho, čo je pre nás v istom čase dôležité tak na individuálnej úrovni, ako aj kolektívne (napr. vo firme alebo v regióne).

Pre mňa sú to aj určité zásady, ktoré považujem za dôležité. Dodávajú nám stabilitu a vedú nás konať určitým spôsobom. V Mondelez sa tejto téme intenzívne venujeme, pretože ak do svojho repertoáru prevezmeme firemné hodnoty, dokážeme podľa nich každodenne robiť správne rozhodnutia a nadobudneme správny spôsob konania a nahliadania na veci. A tak nám hodnoty visia nielen na chodbách, a pripomíname ich počas workshopov, ale naším cieľom je dosiahnuť, aby ľudia našimi hodnotami aj žili.

Tých podnikových hodnôt máme niekoľko, ale tri z nich sú základné: robíme to, čo je správne, máme radi našich spotrebiteľov a naše značky a rastieme každý deň. Záleží nám, aby sa ľudia s týmito hodnotami stotožnili, aby nimi žili a aby sa nimi riadili dennodenne. Pretože ak robíme to, čo je správne, tak sa správame k ostatným ako k sebe samým. Ak sa staráme sa o našich spotrebiteľov, znamená to, že to, čo vyrobíme, môžem dať aj mojim blízkym, lebo viem, že je to chutné a bezpečné. A že rastieme každý deň? To nie je len vzdelávanie, ale priebežne pracujeme na sebe a stále sa posúvame vpred. Máme na to rôzne možnosti, e-learningové programy, ktoré to podporujú, a workshopy pre rôzne úrovne v podniku. Dizajnujeme aj programy, kde oceňujeme ľudí nielen za to, koľko rokov s nami strávia, ale aj za ich návrhy, nápady a zlepšovateľstvo, máme napríklad odmenu Value in Action pre tých, ktorí do biznisu prinesú pridanú hodnotu alebo spravia niečo výnimočné – a to aj ľudsky výnimočné.

Naše hodnoty nás nielen odlišujú od konkurencie, ale nám aj pomáhajú pri výberovom konaní a pri plánovaní kariéry a uľahčujú nám robiť kľúčové rozhodnutia. Napríklad hovoria aj o tom, ako riešime problémy. Máme vo firme veľmi jasné pravidlá, že keď sa niečo deje a nie je to v poriadku, nikto sa nemá báť zdvihnúť ruku a pomenovať problém. Môže to byť nedodržiavanie postupov, ale aj ľudsky nepekné správanie sa voči niekomu inému. Vtedy čakáme, že pozorujúci zasiahne – je to tiež istá forma hodnoty robiť to, čo je správne. Ľudia si vedú evidenciu, koľkokrát do mesiaca prispeli pozitívne alebo negatívne k zlepšeniu pracovného prostredia, čiže robíme túto hodnotu aj merateľnou.

Samozrejme, všetko je to proces a ľudia na to reagujú rôzne. Tí otvorenejší si ho osvoja veľmi rýchlo a rýchlo sa aj naučia poskytovať spätnú väzbu prijateľne, s empatiou. No sú aj frfľoši, ktorým to trvá dlhšie – ale nemôžete zostávať dlho frfľošom medzi ľuďmi, čo sa na vás usmievajú a snažia sa vás posúvať vpred a podporovať!

Ako ďalšie dôležité hodnoty v biznise ešte vnímam schopnosť prispôsobiť sa, integritu, schopnosť empatie. Dôležitá je transparentnosť, kde na stretnutiach so zamestnancami preberáme nielen výsledky, čísla, kam firma smeruje, ale aj možnosti do budúcnosti, ako každý jeden z nás dokáže prispieť k úspechu a tam aj otvorene hovoríme o hodnotách.

Kto vás ovplyvnil a formoval do toho, čo ste dnes?

Predovšetkým moji rodičia a starí rodičia. Rada sa vraciam do detských čias a mam na túto časť môjho života krásne a hlboko uchované spomienky. Moji rodičia aj starí rodičia boli veľmi láskaví, chápaví, rozhľadení a múdri. Vždy si na mňa našli čas; veľa sme sa rozprávali o ich živote a mali pre mňa kopu životných rád, z ktorých čerpám dodnes. Niekedy mi bolestne chýbajú ich rady a usmernenia. V tomto bol top môj tatino, ktorého som nedávno stratila. Veľmi ma podporoval, zaujímal sa o môj život a prácu, mal rád humor, pomáhal mi a snažil sa ma vždy smerovať k jednoduchým riešeniam, starostlivosti o druhých a tolerancii. S mojou maminou sa dodnes veľa radím a snažím sa jej vrátiť aspoň malú časť z toho, čo ona venovala mne.

Profesne ma najviac formoval jeden z mojich francúzskych šéfov. Bol to neskutočne rozhľadený človek, prirodzená autorita s úžasnou charizmou. Bol veľmi komplexný ako človek, rozumel sa do množstva oblastí a aj napriek rozdielnej mentalite dokázal zapadnúť medzi Slovákov a veľmi prirodzene si získal ich rešpekt. Dodnes rozmýšľam, čím to dokázal, pretože nie je jednoduché získať si rešpekt výrobných pracovníkov, keď nehovoríte ich jazykom! Bola to jeho osobnosť, boli to jeho znalosti? Alebo jeho partnerský prístup? V každom prípade bol to, čomu sa hovorí „inšpiratívny líder“.

Keby nebol dokonale poznal proces, musel by sa spoľahnúť na to, čo mu kto tvrdí. A napriek tomu, že vás nechal vysvetľovať, nikdy to nebolo o nedôvere – nikdy vám nedal pocítiť, že je podozrievavý. Bol skôr ako dychtivé dieťa, ktoré sa snaží mať účasť na tom, čo sa deje – a za tým sa skrýval ostrý rozum, ktorý si veci znamenite analyzoval.

Týmto prístupom dokázal výrobných pracovníkov inšpirovať a nadchnúť pre nové veci. Veľa sa venoval rozvoju talentov a nástupníctvu. V práci ma naučil riadiť sa citátom „Daj človeku rybu a nasýtiš ho na jeden deň; nauč ho rybárčiť a nasýtiš ho na cely život“. Žiaľ, z pohľadu dnešnej doby býva niekedy ťažké nájsť nielen tých správnych „žiakov“ so záujmom učiť sa, ale aj dobrých „učiteľov“. Vy môžete chcieť niekoho naučiť rybárčiť, ale čo narobíte, keď k vám len natiahne ruku a „daj sem tú rybu!“

Aký vplyv na svet by ste si priali mať?

Nie vždy si uvedomujeme, ako veľmi sme schopní ovplyvniť životy iných ľudí našimi slovami alebo skutkami. Častokrát sa ľudia obávajú potenciálu, ktorý reálne majú. Skôr sa prispôsobujú prostrediu a hrajú o jeho súhlas. Ale… to predsa nemôže byť cieľ nášho života! V našom živote by sme mali predovšetkým tvoriť. Nie vždy len budujeme domy či montujeme motory do áut, niekedy tvoríme aj subtílnejšie veci, napríklad atmosféru, v ktorej sa iní cítia dobre a akceptovane. A že je to „jednoduché“? No a čo? Ľudia si vás nebudú pamätať za dom, v ktorom ste bývali, za auto, ktorým ste jazdili, ale za pocit, ktorý ste okolo seba vytvorili!

A to je niečo, o čo sa aj ja snažím: budovať a rozvíjať tie nehmotné väzby, pomáhať ľudom okolo seba, zanechať v nich pocit, že na nich záleží. Koniec-koncov, život je vzácny; niekto z nás tu zotrvá 100 rokov, niekto dostane výrazne menej času. Je na nás, ako sa k tomu postavíme a aký príbeh napíšeme.

Napríklad niekedy stretnem niekdajších kolegov a prídu mi povedať, ako im chýba, že sa nemôžu prísť so mnou poradiť. Mala som vždy politiku otvorených dverí a niekedy si prišli ku mne na kávu a predebatovať pre nich dôležité veci, alebo sa len spoločne zasmiať. Keď sa to takto spätne dozvedáte, tak vidíte, že ste už niečo v svete zapríčinili. 🙂

Čo Vás inšpiruje?

Predovšetkým moja 9-ročná dcérka. Keď sa smeje ona, smejem sa aj ja. Nemá často pojem o čase a strese okolo nás. Ona ma vie z toho kolotoča dostať rýchlo na zem a venovať sa aktivitám, na ktoré som inak už dávno zabudla. Navyše prebúdza to hravé, bezprostredné dieťa vo mne, na ktoré som už takmer zabudla.

A je úžasné vidieť, ako dnešné deti zvládajú prácu s technológiami! Moja dcérka robí vlastné videá za pár minút, s PC pracuje bez problému a dokáže graficky spracovať dáta lepšie ako my. Učí sa niekoľko jazykov a aby sme s ňou stíhali toto tempo, tak sa potrebujeme neustále vzdelávať aj my.

Navyše nesmiem zabudnúť ani na manžela, ktorý mi je poradcom a mentorom v oblasti biznisu. Môžem s ním diskutovať rôzne veci a keď som hlboko ponorená do problému, veľmi mi pomáha jeho triezvy, vecný pohľad, ktorý dokáže problém okresať na pár podstatných faktorov a venovať sa len tým.

Inšpirujú ma aj knihy, hudba a príroda. A potom hlavne interakcia s ľuďmi – tam si často dobíjam baterky.

Čo sú práve teraz v biznise Vaše najväčšie výzvy?

V súčasnosti sú to tri podstatné veci.

Tá prvá je boj o talenty. Potrebujeme si prilákať a udržať top talenty. To pretrváva v agende HR lídrov na prvom mieste. Z môjho pohľadu je talent kombinácia určitých zručností, ktoré potrebuje pre úspešnosť v práci, a charakteru a motivácie, ktorá ho ženie vpred, stimuluje učiť sa a umožňuje mu dávať zo seba to najlepšie. Človek, ktorý má nielen potenciál, ale aj záujem. Pritom ten záujem je dôležitejší ako tie zručnosti, pretože zručnosti sa dokážete naučiť, ale ak nemáte záujem, lievikom ho do vás nevlejú… Ak má človek chuť a chce, tak sa ostatné dá nadobudnúť.

Dôležité je aj citlivo skĺbiť človeka a pozíciu. Niekde vám bude vyhovovať skôr introvertovaný človek, ktorý sa bude fokusovať na dáta a na veci, inde zas potrebujete dynamického človeka, ktorého je hneď plná miestnosť a strháva svojím nadšením a predstavami ostatných.

Verím, že HR lídri musia pre získanie a udržanie si talentov pracovať ruka v ruke so senior manažérmi na predefinovaní stratégie náboru. Úlohou HR je vedieť, ako prilákať talenty a udržať si ich, kým manažment by mal prepojiť ingrediencie ako kultúra, postoje, úspech a spolupráca do atraktívneho výsledku, ktorý osloví nielen potenciálne talenty, ale aj existujúcich zamestnancov.

Druhá oblasť je vyváženie práce a súkromia, tzv. employee well-being. Aj keď to nie je nová téma, treba sa jej zosilnene venovať, pretože na pracovisku dochádza ku rôznym zmenám. Mileniáni sú zameraní na wellbeing a kultúru organizácie. Pre HR to značí preorientovať sa z tvrdých faktov a dát ako platy či KPI na niečo, čo sa ťažko meria – work-life balance. V dnešnej dobe sa musíme pozrieť ďalej za horizont a zamyslieť sa aj nad témami ako office design, kde sú doležíte faktory ako ergonómia, denné svetlo, teplota a iné parametre, ktoré priamo ovplyvňujú naše telo, dušu, pocit pohody a produktivitu.

Nedávno som čítala, že veľká časť populácie v Európe je nespokojná s tým, v akej nerovnováhe sú ich povinnosti rozdelené medzi prácu a rodinu. V mojom okolí mám mnoho príkladov burnout syndrómu – známych, ktorí nečerpajú dovolenku, alebo je im dovolenka zrušená. Niektorí sa cítia vinní urobiť si normálnu obedovú prestávku. A to nehovorím o mailoch množiacich sa aj po pracovnej dobe, niekedy s očakávaním, že odpoviete aj v noci.

Treťou veľkou výzvou je digitalizácia a automatizácia. Je potrebné prepojiť digitálne procesy a technológie s ľuďmi. Je nevyhnutné začať sa na tieto zmeny proaktívne pripravovať. Tieto zmeny sa už teraz dotýkajú pracovného trhu, kde reálne nepôjde o nahrádzanie ľudí umelou inteligenciou, ale o zmenu povahy náplne práce, o autonomizáciu pracovných tímov a o rekvalifikovanie a vzdelávanie zamestnancov.

Aká je najlepšia rada, ktorú ste kedy dostali?

Tých rád bolo počas života niekoľko, ale najsilnejšie rezonuje to, že si musím veriť ja sama a musím byt otvorená tomu, že sa moje túžby budú meniť. Nečakať, že budem expertom vo všetkom, ale obklopiť sa správnymi ľuďmi a mať jasný cieľ, kam sa spolu poplavíme. V biznise je veľmi dôležité mať solídne vybudované interné vzťahy a mať vlastných sponzorov, ktorí vám môžu pomôcť dosiahnuť, čo je pre vás dôležité. Keď sa pozriem späť, osobne som mohla spáliť menej energie na začiatku mojej kariéry, keby som niektoré rady dostala skôr.

Kľúčom je aj uvedomenie si seba samého. V čom som dobrý, čo je pre mňa výzvou, ako s ľuďmi vychádzam, ako sa pri mne cítia – čiže istá emocionálna a sociálna inteligencia. Keď si tieto veci uvedomíme, verím, že dokážeme z kolegov a tímov dostať to najlepšie.

Čo bola najťažšia lekcia, ktorú ste sa v práci museli naučiť?

Prvá je, že musíš byt svoj vlastný advokát a že sa nemôžeš spoliehať na druhých, že budú za teba hovoriť – či už ide o vybojovanie budgetu, zvýšenie platu, ale vyzdvihnutie vlastných úspechov pri hodnotiacom pohovore.

Druhá lekcia bola, že zlý šéf ti zruinuje aj najlepší džob. Môžeš byt v najlepšej firme, môžeš svoju prácu milovať, mať super kolegov, ale ak máš mizerného šéfa, nič z toho nezaváži. Budem citovať Boba Nelsona, že motivácia zamestnanca sa rovná sume interakcií s jeho/jej manažérom. Mizerný šéf má na vás dopad nielen fyzicky, ale aj mentálne.

Je preto veľmi, veľmi dôležité sa zamerať aj na to, kto bude váš budúci šéf a či budete ľudsky a profesne viac-menej kompatibilní.

Akú radu by ste dali iným manažérom?

Robte s citom to, čo vás baví. Buďte zvedaví, veľa sa pýtajte, príliš sa neobávajte. Pracujte smarter, not harder (rozumnejšie, nie tvrdšie) a neustále sa vzdelávajte. Ako hovorí moja obľúbená Oprah Winfrey: „Môžete mat všetko, len nie naraz.“

Na ktorý výsledok vo Vašej kariére ste najviac hrdá?

Za úspech považujem svoje zotrvanie počas veľmi turbulentných a dynamických časov v Tier 1 automotive závode, kde som na HR začínala s pár sto zamestnancami, v kontexte náročnej legislatívy, a za pár rokov sme sa dostali na 1700 zamestnancov a revenue bol viac ako 220M US dolárov. Počas všetkých tých rokov som musela zvládnuť náročnú transformáciu, ktorá s týmto nárastom bola spojená, nielen z pohľadu rastúcej organizácie, ale najmä z pohľadu ľudského kapitálu a jeho rozvoja.

Čo považujete za svoje najväčšie zlyhanie?

Túto otázku by som skôr preformulovala, či som niekto, kto sa zo zlyhaní poučí. Viem si zlyhanie pripustiť?

Koniec-koncov, stalo sa mi, že som ako začínajúci líder, chcela všetko robiť sama, od dennodennej operatívy až po stratégiu – a to bola veľká chyba… Je potrebné mať okolo seba schopný tím, ktorý dokáže s vami držať tempo a dôverovať vám a preberať aj vlastnú iniciatívu a zodpovednosť.

Ktorá biznis-kniha, čo ste čítali, Vám dala najviac?

Najviac asi The Speed of Trust: The One Thing that Changes Everything od Stephena M. R. Coveyho.

Je to kniha o prekonávaní zažitých stereotypov s fokusom na dôveru nie ako cnosť, ale je možné ju aj merať a ovplyvňuje aj výkonnosť a náklady. Dôvera je ako stavebný kameň a významný faktor úspechu firmy. Kniha pojednáva aj o opaku – o absencii dôvery, o neetických a iných skrytých praktikách. Ponúka aj návod, ako dôveru vzbudiť, udržať a prehlbovať.

Dôvera je dôležitým základom každého vzťahu. Je prepojená aj s úprimnou a jasnou komunikáciou. Ľudia by mali vedieť, na čom sú. Myslím, že aby nám iní dôverovali, potrebujeme byť autentickí a sami sebou, dokázať si priznať svoje chyby, aj keď to nie je vždy jednoduché. Nikto nie je neomylný. Tu je dôležité pracovať so spätnou väzbou, počúvať a uzatvárať tieto diskusie v pozitívnom duchu. Ľudia okolo nás nám môžu pomôcť rozvíjať sa, napredovať a neustále sa zlepšovať. A to platí obojstranne.

Ktorého manažéra alebo podnikateľa obdivujete najviac?

Oprah Winfrey je pre mňa neskutočne inšpiratívna filantropka, talentovaná a inteligentná osobnosť. Mala veľmi pohnutý a neľahký život: narodila sa ako veľmi chudobné dievča, v mladosti bola zneužívaná, v 13-tich utiekla z domu. Nebola vždy prominentka a určite si prešla v živote neskutočnou cestou. Imponuje mi jej bezprostrednosť, zaujímavý a citlivý štýl jej rozhovorov. Dokáže hovoriť aj o svojich neúspechoch a nočných morách. Ľudia pred ňou otvárajú svoje siedme komnaty, práve pre to, čím si v živote prešla a aká dnes je.

 16,736 total views,  15 views today

+29

-2